Príspevky

Zobrazujú sa príspevky z dátumu jún, 2020

Prebudiť Boha

Obraz
Viac ako samotný priestor, sú osoby, ktoré nás ovplyvňujú. Niekedy až natoľko, že sa cítime neslobodní alebo ako bábka v ich rukách. Ako nejaká vitrínka v dome, ktorú kde postavia, tam musí stáť. Asi aj preto je dôležité vybrať si tých správnych ľudí a spoločenstvo. Či si to uvedomujeme alebo nie, ale máme pri sebe ešte jedného priateľa - Boha. V istých momentoch sa môže javiť, ako v tej udalosti na loďke, že zadriemal. Paradoxne je to v okamihoch, kedy človek potrebuje najviac jeho viditeľnú prítomnosť. Keď, ako silná búrka, externé udalosti násilne ovplyvňujú jeho vnútorný pokoj. V tých okamihoch sa obraciame s krikom: "Pane, zachráň nás, hynieme!" ale i s vyčítkami: "Pane nedbáš, že hynieme!" Možno sme pozvaní menej hľadieť na pomyselné nebezpečenstvá a premôcť strach. Uvedomiť si, aká je slabučká naša viera a ako málo jej treba, aby "prebudila Boha" a priviedla ho ku konaniu. Mt 8, 23-27:  Ježiš nastúpil na loďku a jeho učeníci ho nasledovali. Na mori

Kto som?

Obraz
Rád som sa prechádzal po meste Rím a pozoroval život okolo seba (aj s fotoaparátom v ruke). Pozorovať príchodzích turistov - mladých, dospelých, starších - ktorí hľadali nové skúsenosti. Za týmto hľadaním vidím hlad - túžbu poznania. V pozadí tejto túžby vnímam tajuplnú otázku: Kto som? Vidieť, poznať a skúsiť nám môže pomôcť odhaliť ten vlastný. Dnešné evanjelium prináša Ježišovu otázku: “ A za koho ma pokladáte vy?”  Otázka, v ktorej “Ja som” (Boh) pokorne žiada učeníkov: “Kto som?” Nie je to otázka roztržitého a strateného, ktorý chce nájsť svoju vlastnú identitu, svoj vlastný životný priestor. Nie je to ani otázka zvedavosti, s ktorou sa usiluje odhaliť, čo si ľudia myslia o ňom. Je to otázka, ktorou Ježiš pozýva učeníkov odhaliť jeho pravú identitu. Kresťanstvo nie je ideológia, ani doktrína či morálka. Kresťanstvo je životne dôležitý priestor vzťahov. Toho vertikálneho - t.j. medzi človekom a Bohom - v ktorom kresťan odhaľuje svoje synovstvo voči Stvoriteľovi. A horizontálneho -

Motív a drobnosti

Obraz
Dnešný svet sa tak rýchlo mení a ponúka nám také množstvo premien, že sme si odvykli všímať maličkosti. To, čo nás prekvapí, vyvolá emócie, pohne k reakcii, predstavujú silné okamihy a rázne zmeny. Všednosť každodennosti nepredstavuje niečo, čo by stálo za povšimnutie. Paradoxne, miera, ktorou Boh hodnotí pozornosť človeka voči okoliu a blížnemu, je neskutočne malá. V dnešnom evanjeliu môžeme čítať, že ešte aj "za pohár studenej vody (... človek ...) nepríde o svoju odmenu." Je však potrebný aj správny úmysel. Podať pomocnú ruku s vedomím prítomnosti samotného Pána v blížnom. Totiž láska k otcovi a matke, k dcére a synovi, môže byť vyjadrením spontánnych inštinktov či morálnej povinnosti; kdežto slová Krista pozývajú učeníka prejaviť slobodnú lásku: "kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho".  A tak naša služba k blížnemu má byť charakterizovaná dvoma skutočnosťami. Prvou je správny úmysel. Nesmieme zabúdať, že Boha nezaujíma ani tak výsledok nášho úsilia ako motivác

Viera cudzinca

Obraz
Žijeme v dobe, kedy mnohí živia v sebe i v iných nepriateľského ducha voči cudzincovi. Voči človeku, ktorý je iný, pochádza odinakadiaľ. Akosi podvedome cítime strach a stačí, že niekto naštartuje v nás negatívne pocity. Cudzinec sa stáva v našich očiach ten, ktorý chce vniknúť do nášho domova či zničiť našu kultúru a zvyklosti. Dnešné evanjelium prináša udalosť, v ktorej k Ježišovi pristupuje rímsky stotník s prosbou: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ Človek, ktorý je nie len cudzinec, ale i okupovateľ. Predsa Ježiš na jeho prosbu odpovedá: "Prídem a uzdravím ho." A tento veliteľ vojska, ktoré okupuje Izrael, rozpoznáva nehodnosť takéhoto Ježišovho gesta: "Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu." Je v našich ľudských silách rozpoznať to, čo vidí Ježiš: "Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu..."? Že i cudzinec, ktorý je odlišný od nás, môže v sebe nosiť z

Byť chválou

Obraz
Očakávať, že Božie požehnanie prinesie priamo materiálne bohatstvo či telesné uzdravenie, by bolo pochabé. To neznamená, že ich neprinesie. Dôležité je niečo iné. Božie požehnanie totiž vytvára priestor, v ktorom človek dokáže naplno rozvinúť svoju ľudskosť. Je to svetlo, ktoré človeku umožňuje vidieť vlastné možnosti. "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť", týmito slovami prosí malomocný Ježiša, aby ho uzdravil. Prosí Ježiša o odobratie čohosi, v tomto prípade je to malomocenstvo, čo mu bráni naplno rozvinúť svoju ľudskosť. A Božia túžba po živom človeku je jasná: "Chcem, buď čistý!" Hovorí mu Ježiš a dáva mu dar čistoty. Nevieme, kam Ježišov dar nakoniec priviedol malomocného. Vieme však, kam ho Ježiš nasmeroval. Do chrámu. Aby tam vzdal Bohu chválu prinesením daru. Pretože Božie požehnanie tam nasmerúva človeka. Aby celý život človeka bol chválou Boha a žil v pravde. Ako to vyjadril film Misia: "Ak žiješ v pravde, máš Božie požehnanie. Ak v nej nežiješ, mať pože

Počúvať a uskutočňovať

Obraz
Pred časom sme mali dvojdňovú konferenciu na tému “Spoločného dobra” v spoločnosti. Po konferencii prišlo mnoho reakcií. Jedna z nich bola veľmi kritická, ale veľavravná: "Nie len že nevieme dobre zadefinovať koncept “spoločného dobra”, ale nevieme ho ani žiť!” Množstvo slov i svedectiev bolo povedaných, žeby chýbalo definovanie tohto konceptu? V dnešnom evanjeliu, Ježiš prirovnáva tých, ktorí ho počúvajú k staviteľovi. Jeden stavia namáhavo na skale a druhý s ľahkosťou na piesku. Obaja s úspechom, avšak prvý s trvácim a druhý s krátkodobým. jeho prirovnanie je vysvetlením konštatovania: "Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva…” Totiž, nestačí len počúvať Jeho slová ale i uskutočňovať. V dnešnej dobe by asi musel Ježiš dodať obraz o “pozorne počúvajúcom človeku”. Pretože, Boh nám dáva množstvo hodnotných slov a posolstiev vyrieknutých či napísaných, ktoré našim uskutočnením dokážu meniť život (náš i spoločnosti).  Otázkou je, či staviame na skal

Prítomný okamih

Obraz
Keď sa má dieťa narodiť, rodičia hľadajú pre neho meno. Keď ho prinášajú ku krstu, často sa ich pýtam: Prečo ste si vybrali práve toto meno? Odpovede sa pohybujú v rozmedzí: “pretože chceme, aby niesol meno jedného z rodičov alebo starých rodičov”, až po “pretože ladí dobre s priezviskom”. Voľba, ktorá sa pohybuje medzi tradíciou otcov až po estetické cítenie. Pre Izraelský národ výber mena nieslo v sebe charakter príslušnosti. Aj preto v dnešnom evanjeliu čítame o rozhodnutí príbuzných novonarodeného dieťaťa, ktorí: “chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi”. Ale rodičia, Alžbeta a Zachariáš, sa rozhodnú dať dieťaťu úplne nové meno. Ich odpoveď je jasná: “Ján sa bude volať.” Toto rozhodnutie privádza mnohých k úžasu - a úžas je postoj človeka zoči-voči prichádzajúcej novosti. Rozdiel vo význame týchto dvoch mien sa na prvý pohľad nezdá relevantný. Zachariáš znamená “Boh si pamätá”; zatiaľ čo Ján znamená “Boh dáva milosrdenstvo”. Avšak tento prechod od jedného mena k druhému vyjadru

Rozlišovanie

Obraz
Jestvuje jedna dôležitá potreba, ktorú sa múdry človek snaží vypestovať. Ide o schopnosť pravého rozlišovania v živote. Teda, rozlišovanie medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a klamstvom, dobrej vôle a zlého úmyslu, transparentnosti a zahmlievania, zdravého ducha a ľstivého. V podstate ide o nájdenie správnej životnej cesty. V úryvku dnešného evanjelia, Ježiš volá učeníkov k rozvíjaniu tejto schopnosti. Vedieť rozoznať cenu perly Božieho slova a komu ju odovzdať: "Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine". Nejde o diskrimináciu ľudí podľa osobných sympatií či subjektívneho posúdenia (o predsudku sme hovorili v včerajšom zamyslení). Ide o rozlišovanie vo voľbe spôsobu, času a miesta adekvátnych pre ohlásenie evanjeliového posolstva. Toto je asi najťažšia úloha povolania kresťana, aby ohlásil radostné posolstvo spásy. Nájsť tú "správnu cestu" a tú "úzku bránu", ktoré človeka vovedú do života. Belgický mních a eremita André Louf: “Každode

Súd a predsudok

Obraz
Pamätám sa, ako profesor na predmete Ústavné právo nám vysvetľoval rozdiel medzi súdom a predsudkom. Dosť ma zarazilo, keď tvrdil, že cieľom súdu je oslobodenie. Naopak, cieľom predsudku je odsúdenie. A svojím spôsobom mal pravdu. Totiž, ak pravda oslobodzuje a súd je vyrieknutie pravdy, tak naozaj súd je oslobodením (nevinného človeka; spoločnosti od nespravodlivosti...). Predsudok smeruje stále k odsúdeniu človeka. Ježiš v dnešnom úryvku hovorí o súde. Nebojí sa vyzvať svojich učeníkov: "Nesúďte, aby ste neboli súdení." Aj keď dodáva: "Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás...", dôvod je jeden, učeníkovi neprináleží súdiť vlastného brata. Veľmi rýchlo sa dostane do pozície pokrytca, ktorý "vidí smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadá". Sú to naše rôzne predsudky, cez ktoré nedokážeme hľadieť v láske. Nechajme súd na Božiu spravodlivosť, a ako Ježišovi učeníci hľadajme odpustenie a milosrdenstvo. To oslobodzuje, tak nás ako i

Nebojte sa

Obraz
Vyzerá to tak, že v súčastnosti je strach tou najsilnejšou hybnou silou. Kde sa obzrieme, priam vyskakujú skutočnosti, ktoré živia túto ľudskú emóciu. Strach z choroby, strach zo straty, strach z prehry, strach z chudoby, strach zo smrti vie človeka, či už držať pri zemi alebo ho vyviesť až k nebesiam. V dnešnom úryvku z Matúšovho evanjelia, počujeme Ježišove slová: "Nebojte sa ľudí..." a ešte: "Nebojte sa tých...", a dodáva: "Nebojte sa teda..." Predsa len jestvuje v jeho očiach niekto, koho sa majú učeníci báť: "Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle." Napriek tomu, dáva aj riešenie, ako vyjsť z tejto skúsenosti strachu. Upriamiť pozornosť na garanta  opravdivej radosti - na Nebeského Otca. V jeho očiach je každý Ježišov učeník cenný. Otec s ním počíta a Ježiš sa k nemu priznáva. Preto sa pýtaj: z čoho máš strach? A, kde hľadáš uistenie? Mt 10,26-33: Ježiš povedal svojim apoštolom: „Nebojte sa ľudí. Lebo nič nie je skryté,

Čo hľadá

Obraz
Sociológovia nám prinášajú rôzne pohľady, v ktorých vyjadrujú (priamo či nepriamo) ako je pre dnešného človeka ťažké zorientovať sa v spleti súčasných možností a myšlienok. Človek zabudol na to, že život je o nestálom stavaní sa človekom a tento proces nikdy neskončí. A ten je spojený s dvoma skutočnosťami. Dnešný úryvok z evanjelia prináša dve slovesá, ktorých aktívnym protagonistom je mladík Ježiš: počúvať a klásť otázky. Jozef a Mária sú svedkami tejto scény po trojdňovom hľadaní (žeby podobnosť s troma dňami Veľkej noci, kedy načúva a pýta sa napr. Emauzských učeníkov?). Toto je Ježišov postoj: "Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky." Vzniká tu otázka, čo vlastne Ježiš hľadá? Na čo sa pýta? Čomu načúva? Potom ako ho nachádzajú v chráme, jeho odpoveď je: “Prečo ste ma hľadali? … mám byť tam, kde ide o môjho Otca?” Ježišovo hľadanie je upriamené na Otcovu vôľu. Postoj, ktorý neskôr prijímajú i Jozef, Mária, učeníci a mal by každý veriaci. Lk 2,41-51a: Ježišov

Ozajstný pokoj

Obraz
V písomnej komunikácii veľmi rád používam františkánsky pozdrav “Pax et Bonum”, ktorý pochádza z toho originálu Františka z Assisi: “Pán nech ti daruje pokoj!” Prianie, ktoré smeruje k uspokojeniu najhlbšej túžby človeka. Koľkokrát počúvame “výkrik” ľudí hľadajúcich skutočný pokoj, t.j. harmóniu s ostatnými a s celým svetom.   Ježiš ponúka nevyčerpateľný prameň pokoja a harmónie: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení … a nájdete odpočinok pre svoju dušu.” Tento pokoj nie je obyčajný pocit alebo emócia. Ide o harmóniu so sebou samým, s Bohom i so svetom. Získava ho ten, ktorý “berie na seba Jeho jarmo”. Môžeme povedať, že žije Jeho prikázanie: “Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.” Ako nám to pripomenul pred pár rokmi Pápež František: “toto jarmo nemôže byť nesené s arogantnosťou, s predpojatosťou, s pýchou". Je možné ho niesť len tichým a pokorným srdcom. A aj keď to vyzerá na prvý pohľad ťažké, toto jarmo to najľahšie zo všetkých možných,

Modlitba srdca

Obraz
Rímsky politik a autor niekoľkých literárnych diel Marcus Porcius Cato napísal, že: “Ľudský život je ako železo. Keď ho používaš, opotrebúva sa. Ak ho nepoužívaš, zhrdzavie.” Tak či onak je v stave opotrebovania. Záleží však na tom, či bude mať peknú lesklú farbu, ale bude opotrebovaný. Alebo ho pohltí hrdza, a stratí svoj lesk. Ako nám to pripomenulo včerajšie evanjelium, skrze tri dimenzie si ľudský život zachováva svoj lesk, ale aj svoje naplnenie pred Bohom: almužna, pôst, modlitba. Potom, ako sa Ježiš rozbehol v učení, nie nadarmo príde otázka: Aká má byť tá pravá modlitba? Ježiš hneď predstavuje jej model. Začína výzvou: “Vy sa budete modliť takto…”, ktorej štýl hneď od počiatku je kontraste s tou dovtedajšou. Ježiš v nej upozorňuje, že miesto modliaceho učeníka nie je uprostred ľudí. Učeník stojí pred Bohom Otcom. Zároveň je vyzvaný, aby nemnožil slová a nemyslel si, že ho Boh pre jeho mnohovravnosť vypočuje. Teda máme pred sebou vzorovú modlitbu, ktorou nám Ježiš nedáva slová n

Hovoriace srdce

Obraz
Ktorý aspekt človeka priťahuje najviac vašu pozornosť? Na čo zameriavate svoj pohľad pri stretnutí s človekom? V  prvom momente, to istotne budú viditeľné aspekty - vzhľad a správanie (objaviac niečo špecifické). Tento mechanizmus je viditeľný aj pri uvažovaní o tom, čo si druhí myslia o nás. Preto sa snažíme vyzerať čo najlepšie a najkrajšie. Rastie tak túžba byť obdivovaný alebo vnímaný pozitívne. Koľko antropológie a psychológie sa nachádza v dnešných Ježišových slovách, ktoré čítame v Matúšovom evanjeliu. Začína s výzvou: "Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky...” V taliančine je použité: “Dajte si pozor a praktizujte vašu spravodlivosť…” Spravodlivosť, ktorá je ukrytá v praktizovaní almužny, modlitieb a pôstu. Avšak, najdôležitejšie je, aby cieľom nášho zdokonaľovania bol: Nebeský Otec. Pri realizácii, nezabudajúc na slová sv. Pavla: "Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje." Prijmime Ježišvu výzvu: &qu

Ten druhý

Obraz
Pred nejakým časom som čítal rozhovor so známym talianskym filozofom, sociológom a psychoanalytikom Umberto-m Galimberti-m, ktorý niesol názov: “Žiť samotársky, víťazstvo egoizmu”. Takýto rozšírený spôsob života prinesie so sebou neblahé zmeny v spoločnosti: "Chýbajúcu túžbu zobrať na seba zodpovednosť za druhú osobu a rodinu.” Ježiš, v dnešnom úryvku z evanjelia, pripomína svojim učeníkom pôvodný Boží plán s človekom: "Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho…’" Pričom dodáva: "Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca…” V pozadí takéhoto postoja a konania je Božia myšlienka “nezištnej lásky” a “nevšednosti synovstva” učeníka. Zachovávanie Božích prikázaní vyvádza človeka z tieňa strohej poslušnosti k litere Zákona a otvára ho ku kreatívnej spolupráce na budovaní lepšej (svätejšej a dokonalejšie) spoločnosti. Hovoríme o živote lásky, ktorá je najvyšším stupňom spravodlivosti. Vyjsť zo s

Spravodlivosť

Obraz
Snáď najťažšia otázka, na ktorú si musí každý človek odpovedať, je o zmysle života. U nás kresťanov je potrebné pridať ešte jednu, a to tú o zmysle prežívaní života Ježišovho učeníka. Ak sa dobre začítame do Božieho slova, rýchlo pochopíme, že kresťan má len jednu úlohu: naplniť Božiu vôľu a zachytiť v každej situácii to, čo ona odhaľuje. Otázkou zostáva, ako žiť toto povolanie v súčasnom svete? V Starom Zákone platilo pravidlo spravodlivosti: "Oko za oko a zub za zub”. Toto pravidlo malo za úlohu eliminovať možnosť nekonečnej špirály pomsty. Ježiš ide nad rámec tejto jednoduchej spravodlivosti: "No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé." Volanie k formácii srdca, ktoré prostredníctvom odpustenia vie, ako sa otvoriť novým spôsobom prežívania medziľudských vzťahov a spravodlivosti. Ukončiť reťazec násilia a otvoriť sa novej ceste života. Je pravdou, že človek má základné právo na spravodlivý rozsudok, t.j. odvolať sa na

Cesta k radosti

Obraz
Je krásne vidieť okolo seba radosť. Ľudia, ktorí sa v každodennosti vedia tešiť z maličkostí. Úsmev na tvári rodičoch, ktorí sa starajú s veľkou láskou o svoje deti; mužov a žien, ktorí pracujú, aby doniesli domov každodenný chlieb; chorých a starých, ktorým pokojné svedomie a životné skúsenosti rozžiaria oči. Predsa je tu množstvo ľudí, ktorí prežívajú smútok. Dnešný evanjeliový úryvok začína Ježišovým pohľadom. Vidí zástupy "zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera". Premáha ho ľútosť, a obracajúc sa k učeníkom, hovorí: "Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu." Následne ich posiela: "Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘" Toto je Ježišov postoj k človeku. Vníma jeho stav, tragédiu života, a následne koná. Pozýva učeníkov, vyzbrojených mocou, aby išli k tomuto človeku a vyviedli ho z neporiadku k radosti plného života. Učeníci sú tak poslaní konať, ako konal sám Učiteľ. A to bez

Kultúra viery

Obraz
Kresťanom je často vyčítané, že im chýba rácio v prežívaní viery. O akejsi slepej dôvere v autoritu a nasledovanie nariadení bez hlbšieho poznania. Svojím spôsobom chýba to, čo môžeme nazvať kultúru vieru. Tá sa buduje štúdiom - napr. poznanie Písma a jeho zmyslu, štúdium právd viery cez katechizmus, katechizáciu alebo evanjelizáciu. Teda, poznanie toho, v čo veríme.   Dnešný úryvok je ukážkou toho, ako Ježišovi leží na srdci dôležitosť poznania zo strany učeníkov. Pokračujeme v uvažovaní nad Ježišovými slovami, ktoré Písmo nazýva Reč na vrchu. V nich pozýva počúvajúcich učeníkov pochopiť podstatu Zákona. Aj keď realizácia Zákona zostavá základom v budovaní zdravého a spravodlivého vzťahu, je nutné, aby v realizácii išli do hĺbky: "Nebudeš krivo prisahať... Vôbec neprisahajte ani na nebo, ... ani na zem". Následne vysvetľuje prečo. Ježiš chce nie len naplnenie Zákona, ale aby každý učeník i chápal pozadie toho či onoho nariadenia. Preto hovorí, prečo neprisahať. Sl

Túžba a jej naplnenie

Obraz
Sme zvyknutí rozlišovať medzi túžbou a činom. Nestačí túžba, aby bol človek súdený či dokonca odsúdený. Na druhej strane sú to túžby, ktoré vzbudzujú životnú energiu, ktorá sa potom mení na skutky. Je možné pripomenúť slová anglického spisovateľa Samuela Butlera z 19. storočia: "Existuje ešte jedna márnivejšia skutočnosť ako sú márnivé túžby: neprítomnosť túžob". Ježiš svoju Reč na vrchu začína menovaním tzv. Blahoslavenstiev, v ktorých čítame: "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.” A v tej istej reči, v dnešnom úryvku, varuje svojich učeníkov: "Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci". Nehovorí o akomsi jednoduchom pohľade, ale o rozhodnutí prijať a vzbudzovať túto túžbu vo vlastnom srdci. Situácia, v ktorej je túžba neustále živená a stáva sa skrytým úmyslom, ťažko odstrániteľným. Človek potrebuje túžby. Libanonský básnik a filozof Chalíl Džibrán napísal: "Túžba je polovica života. ľahostajnosť je

Eucharistia

Obraz
Hovorí sa, že chlieb je jediné jedlo, ktorého sa človek nikdy nepreje. Tešíme sa pestrosti nášho jedálničku, ale zároveň chlieb zostáva stále na našom prestretom stole. Totiž v chlebe sa skrývajú dve dôležité dimenzie vzhľadom na život človeka: 1) chlieb je prostriedok k životu - dodáva energiu a tak uspokojuje našu základnú potrebu; 2) chlieb je aj cieľom - pracujeme, aby sme si kúpili "chleba". Šiesta kapitola Jánovho evanjelia prináša učenie o chlebe. Bolo to zázračné gesto rozmnoženia chleba a nasýtenia zástupov, ktoré umožnilo Ježišovi poukázať na vyššie uvedené aspekty. 1. Pomenúvava to, čo je nevyhnutné pre človeka, aby človek prežíval skutočný život. Ako sám Ježiš hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ 2. Tento chlieb je aj cieľ, pretože je spoločenstvom s Ním a zároveň aj s Otcom: "Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom." Každú nedeľu sa my kresťania zhromažďujeme v našich

Naplnenie zákona

Obraz
"Excusatio non petita accusatio manifesta", je staré latinské porekadlo. Nesie v sebe istú ľudskú skúsenosť. Tá hovorí, že ak sa ospravedlňujem za niečo, z čoho ma nik nepodozrieva, tak pravdepodobne som niečo nesprávne urobil. Ľudsky povedané, reagujem nie na vonkajšie, ale na vnútorné výčitky svedomia. Akosi podvedome ma napadla táto pravda, keď som čítal Ježišove slová: "Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov..." Akoby Ježiš ospravedlňoval svoje konanie a slová pred svojimi učeníkmi. Ak však vnímame kontext jeho slov - je to tzv. Reč na vrchu - pochopíme, že toto nie sú slová ospravedlnenia ale výzvy. Výzvy k prežívania nebeského kráľovstva. A Božie kráľovstvo potrebuje naplnenie Zákona a nie jeho zrušenie. Dokonca, učeník - tak ako samotný Ježiš - potrebuje ísť ešte ďalej. Otvoriť sa hodnotnejším horizontom, a tým sú cesty lásky a služby. Teda Zákon nie je chybný, je v službe budovania Božieho kráľovstva. Ale nie je cieľom, pretože t

Naša prítomnosť

Obraz
Prítomnosť je najdôležitejší čas pre človeka. Závisí od neho jeho budúcnosť a ešte viac minulosť (história). Rozhodnutia, činnosť i slová sa zaznačia do pomyslenej knihy dejín ľudského života, a naplno budú ovplyvňovať smerovanie jeho budúcnosti. Aj preto výzva “Carpe diem” bude neustále aktuálna. V dnešnom evanjeliu nás môže zaraziť použitie prítomného času v Ježišových slovách: "Vy ste soľ… Vy ste svetlo…” Nepoužíva nabádajúci či rozkazujúci spôsob, ale konštatuje fakt. Pretože stávať sa "soľou zeme" a "svetlom sveta” nezáleží od učeníkovej námahy, ale závisí od prijatia alebo odmietnutia Božieho daru, ktorý už je zasiaty. Kristus chce byť prítomný vo svete skrze človeka - nie v minulosti a nie v budúcnosti. Chce byť prítomný v súčasnosti. V prítomnom okamihu chce zažiariť ako “mesto postavené na návrší” či zapálená “lampa postená na svietnik”. A to skrze nás, kresťanov. A chce, aby sme sa darom, ktorý sme prijali v krste, denno denne delili. Aby zažiar

Cesta svätosti

Obraz
Známy poľský sociológ Zygmund Bauman zadefinoval súčasný sociálny kontext ako “tekutý, likvidný”, pretože je bez presných zásad. V takomto prostredí je ťaždé ponúknuť základné piliere kresťanskej skúsenosti. V ňom sa kresťanská morálka a askéza vnímajú ako represálie ľudskej slobody. Často si kladiem otázku, ako dnes hovoriť o svätosti alebo o spáse? V tom mi pomáhajú slová z dnešného evanjelia. Ježiš začína tým najvhodnejším postojom: pohľadom na veľké zástupy, na celé ľudstvo. Pozorne hľadiac na nich (spoznávajúc ich) otvára ústa ha hovorí: "Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci ... tichí ..." Ponúka im riešenie Božieho kráľovstva. Teda, ponúka im novú nádej, nádej večného života - cestu svätosti. Tu môžeme pochopiť, že svätosť je viditeľným znamením pohľadu Božieho milosrdenstva, ktorý človeka objíma a premieňa. Otázkou je: či táto spása nie je vzdialená dnešnému človeku? Odpoveď nájdeme v živote svätých. Oni nás uji

Ja a Boh

Obraz
Ľudská (ľudová) predstava o Bohu je najčastejšie akousi obmedzenou či deformovanou predstavou. Uchyľujeme sa k istému poľudšteniu, a teda zjednodušeniu, toho, kto skutočne Boh je. Alebo k hmlistej predstave Boha, ktorý je človeku a svetu veľmi vzdialený a nespoznateľný. Asi to chce iný prístup, hlbší a uvedomelejší. Pre dnešný deň zaznievajú Ježišove slová z Jánovho evanjelia: "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna..." Pripomína učeníkom, že Božie bytie je spoločenstvo, ktoré sa v slobode rozširuje na svet. Má záujem o človeka a chce, aby človek bol účastný na jeho bytí. Pričom táto jeho túžba nie povinnosťou, ale slobodným darovaním, "aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." Kristus sa nevnucuje. Nenúti človeka, aby ho prijal. Darúva sa našemu slobodnému rozhodnutiu. Môžeme prejsť popri zomierajúcemu a zmŕtvychvstávajúcemu Kristovi bez toho, aby sme naň pohliadli a prijali ho. Alebo, spoznávajúc a prijímajúc Jeho a D

Život pre...

Obraz
Každý z nás spoznal na vlastnej koži, čo je zmyslom ľudského života. Veľmi rýchlo objavíme, že to, čo uspokojí naše srdce, je šťastie. Otázka, ktorá však zostáva, je: aké šťastie? a akým spôsobom ho nadobudnúť? Najčastejšie to robíme spôsobom “pokus a omyl” či “pokus a úspech”. Dnešný úryvok z evanjelia nám môže poodhaliť tajomstvo opravdivého šťastia. Ježiš sedí v chráme a pozoruje čo sa deje okolo, v tomto momente zvlášť “ako ľud hádže peniaze do pokladnice”. Jeho pohľad je ovplyvnený predchádzajúcou výzvou: “Varujte sa zákonníkov...” a upozorňuje na povrchnosť, ktorá zastiera pravý úmysel srdca. Odhaľuje, že v množstve peňazí, ktoré mnohí hádžu do pokladnice, hádžu svoj prebytok. Akoby sa zbavovali toho, čo nepotrebujú. Jeho pohľad sa pozastavuje s obdivom nad človekom-vdovou, ktorú si nikto nevšíma. Chudobná vdova je obrazom nešťastia, ktorá sa nachádza medzi poslednými na sociálnom rebríčku. Táto, nemajúc nič dáva všetko, čo má - obdivuhodné gesto v Božích očiach. Ľudsk

Učiteľ života

Obraz
Zvykli sme si na jasné rozdelenie rolí v spoločnosti: kto je učiteľ, a kto žiak; kto je v úlohe rozprávať, a kto v úlohe načúvať; kto dosiahol cieľ, a kto je ešte len na ceste; kto pochopil pravdu, a kto ešte má dlhú cestu uvažovania pred sebou. Mnohé nedorozumenia vznikajú z tohto zaškatulkovania pozícií. Problém je, keď toto rozpoznávanie zovšeobecníme na všetky životné oblasti a udalosti. Je prirodzené ako Kristus iritoval svojich súčasníkov, keď vysvetľoval Zákon a Písmo. Zvlášť tých, ktorí si boli vedomí svojej pozície učiteľov v tejto oblasti: farizeji, zákonníci, saduceji, veľkňazi či starší. Veď oni z pozície, v ktorej sa nachádzali, boli definovaní ako držitelia múdrosti nad Písmom a Zákonom. Iste ich musela iritovať situácia, kedy Ježiš vysvetľuje pôvod prichádzajúceho Mesiáša, ktorú už prorocky rozpoznal Dávid vo svojej piesni. Keď postupne odhaľuje svoju identitu, svoju prirodzenosť a pôvod, vychádzajúc zo slov Písma. Nie je nutné byť magistermi a doktormi teológ

Oprášiť

Obraz
Obyčajná každodenná skúsenosť nás učí, ako je dôležité veci neustále oprašovať. Aspoň raz za 1-2 týždne musíme prebehnúť s handričkou po poličkách. Podobne je to i o našich predstavách či spomienkach. Nánosy času i "prachu" môžu degenerovať podstatu toho, čo by sme si mali pamätať a čo si voliť. Na dnešný deň nám pripadol úryvok z Matúšovho evanjelia, ktorý rozpráva o udalostiach v Getsemanskej záhrady. Ježiš sa tam, so svojimi učeníkmi, uťahuje k modlitbe. Prosí v nej: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty." Zároveň pozýva k nej i svojich učeníkov. V centre pozornosti je Otcova vôľa a jej naplnenie. Obraz Ježiša v Getsemanskej záhrade je obrazom, ktorý Cirkev neustále musí oprašovať. Totiž, v nej Ježiš zjavuje, že on nie je riešiteľ problémov sveta. On svojím životom a napĺňaním Otcovej vôle, skôr, pomenováva  o čo ide v živote ,  čo je trvácne  a hlavne  kto vlastne on je . Zjavuje nám naplno spásny vzorec,

Nekončiaca zmluva

Obraz
Už od svojho narodenia sme upjatí na materiálny rozmer tohto časného života. Sú nám bližšie veci, ktoré môžeme uchopiť, ovoňať, počuť či vidieť. Aké silné je uchopenie útlej ručičky akurát narodeného dieťaťa? Aká silná je túžba dospelého človeka po vlastnení? Aké ťažké je zanechanie vecí tohto sveta zo strany starca? Rozmer večného života je nám veľmi vzdialený. Dnešné evanjelium nás stavia pred tretiu polemiku medzi Ježišom a oponentmi v Markovom evanjeliu. V tomto prípade sú to saduceji, ktorí pokúšajú Ježiša. V centre sporu je otázka zmŕtvychvstania, alebo lepšie povedané otázka života po smrti. Ježiš vo svojej odpovedi nehovorí len o stave ľudí po vzkriesení: "sú ako anjeli v nebi”; ale i o vzťahu medzi Bohom a človekom: "on nie je Bohom mŕtvych, ale živých”. Ježiš tak pozýva saducejov i učeníkov k dvom aspektom, ktoré musia rozpoznať. Prvá sa týka zanechania striktne biologického pohľadu na život po smrti. Teda, akoby život po smrti bol opakovaním časného živo

Štát a Boh

Obraz
Na predmete Etika politiky, jednou z dôležitých téme bol vzťah medzi Štátom a Cirkvou. Už po stáročia si filozofi uvedomovali dôležitosť definovania tohto vzťahu pre dobré fungovanie spoločnosti. Vyhnutie sa tzv. náboženského integralizmu (zaviesť a vynútiť si od ostatných dodržiavanie jedného štýlu života - čo ničí základný princíp demokracie - toleranciu, pluralizmus a slobodu). A druhou je odsunutie náboženstva do striktne súkromnej sféry (nezdravý sekularizmus a laicizmus). Dnešné evanjelium nám dáva návod, v ktorom už prvotná Cirkev objavila pravdu o vzťahu medzi Štátom a Cirkvou (aj keď počas svojich storočí nie vždy ho aplikovala). Otázka prichádza od farizejov a herodiánov: "Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?” Ježišova odpoveď je jasná: "Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu.” Tak Štát, ako i Cirkev, majú svoj priestor v spoločnosti a každý svoju kompetenciu. Napriek tomu môžu zdravo participovať na jednej a tej istej úlohe (vo vzájomnej ko

Božia trpezlivosť

Obraz
Žijeme v dobe, ktorú môžeme definovať ako rýchlu a flexibilnú. A vďaka ľudskej schopnosti adaptácie, je to neskutočná výhoda. Napriek tomu, mnohé skutočnosti potrebujú svoj čas pre rast, dozrievanie, prinášanie úžitku a radosti. A k tomu je potrebná trpezlivosť a vernosť. Na dnešný deň pripadlo takzvané Podobenstvo o zlých vinohradníkoch, prostredníctvom ktorého Ježiš reaguje na tých, ktorí od neho žiadajú: "kto ti dal moc, aby si to robil?” V ňom zjavuje prepojenie medzi vlastným údelom a ich odmietnutím. Ako prízvukuje záver úryvku: "Vybadali totiž, že to o nich povedal toto podobenstvo.” Nevernosť a odmietnutie neprichádza zo strany celej vinice (ako takej), ale zo strany vinohradníkov. Božie dary pokračujú v prinášaní ovocia. Zodpovednosť samotného človeka - vinohradníka, ktorému je zverená vinica - spočíva v pretransformovaní Božích darov v dar života. Jedinou zárukou, aby človek neupadol do stavu tyranie e despotizmu, je zostať verný a trpezlivý Zmluve medzi ním a