Príspevky

Božia spravodlivosť

Obraz
Bázeň pred Bohom sa u kresťana rodí z osobnej skúsenosti s Božím darom odpustenia. Teda z poznania na vlastnej koži, ako sa prejavuje jeho láska a dôvera voči hriešnikovi. A Boh nás pozýva k spolupráci na tomto jeho diele. Vyzýva k “väčšej spravodlivosti", ako je "spravodlivosť zákonníkov a farizejov”. Spravodlivosť, ktorá umožňuje učeníkovi vstúpiť do Nebeského kráľovstva, pretože ona v ňom obnovuje Boží obraz. Ježiš tak nezostáva pri Starozákonnom negatívnom imperatíve (nezabiješ! nezosmilníš! nepokradneš! …), ale prechádza k pozitívnej výzve, ktorá je dôležitá pre každodenné obrátenie: "Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom…” Pretože najkrajší dar, ktorý sa Bohu páči, je ľudské obrátenie. Takže, aká je tá “väčšia spravodlivosť”, ktorú očakáva Boh? Spravodlivosť, ktorá vie prekonať samu seba. Ide o putovanie v Božej milosti, v ktorej učeník prechádz

Dôkazy

Obraz
Dokazovanie a potvrdzovanie sa stali súčasťou každodennosti. V kultúre neustálych zmien a posunov, nikto sa nebude čudovať, keď takáto požiadavka vyjde od človeka alebo skupiny ľudí. Jednoducho očakávame, že bude predložený dôkaz pravdivosti alebo dôveryhodnosti tej-danej požiadavky. Pre takýto spôsob uvažovania, sa zdajú Ježišove slová, z dnešného evanjelia, prinajmenšom zvláštne a nepochopiteľné.  K Ježišovi prichádzajú zástupy. Mnohí z nich, aby videli znamenia jeho moci, ktoré potvrdzujú jeho identitu. Ježiš odpovedá tvrdými slova: “Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane…” Následne dodáva: “iba ak znamenie Jonášovo…” Teda znamenie obrátenia celého mesta Ninive. Obraz toho, čo spôsobí prijatá Božia výzva k obráteniu. Máme pred sebou dve výzvy. Na jednej strane stojíme pre otázkou: Aké sú naše očakávania voči Božej moci a čo je v pozadí týchto očakávaní? Teda skúmaním toho, čo očakávame od Božej moci. A druhá spočíva v pozornom vnímaní Božej moci, kto

Škola modlitby

Obraz
Človek je ako nikdy nekončiaci projekt - je bytosťou otvorenou a formovateľnou. Neustále nás ktosi alebo čosi formuje - počnúc našimi rodičmi, učiteľmi až po náhodné udalosti či uvedomelé rozhodnutia. Toto všetko vplýva na to, kto sme. Sú momenty, v ktorých sa potrebujeme pozastaviť nad tým, čo sa z nás stáva - dozrieva. Ježiš túži po tom, aby viera učeníkov neustále dozrievala. Aby nepotrebná a zle postavená viera nebránila učeníkovi stretnúť sa s Bohom a s druhými. Preto pozýva pozastaviť sa nad takým prostriedkom ako je modlitba: "nehovorte veľa ako pohania … nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili”. Aby napomáhala človeku k stretnutiu s Bohom-Otcom i byť nablízku človeku. Modlitba sa tak stáva školou dozrievania. Skrze ňu sa naše srdce očisťuje od všetkých nepotrebných túžob a vytvára sa v ňom priestor vnútorného odpočinku. Duša sa znovu vnára do pravdy prijatej v krste a oživuje sa naša schopnosť volať: "Abba, Otče!” Ide o školu t

Boh s nami

Obraz
Dnešné evanjelium hovorí o Ježišovej identite. Ježiš chce vedieť, čo si o ňom ľudia myslia. Rovnakú otázku následne kladie svojím apoštolom. Petrova odpoveď je veľmi formálna: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Táto odpoveď, akoby pochádzala z nejakého katechizmu. Na druhej strane je jeho odpoveď veľmi hlboká. Táto definícia o Ježišovej identite nehovorí o tom, čo pre nás Boh robí - ako by to vyjadrili v hebrejskej tradícii. Tá by hovorila o Stvoriteľovi, Vykupiteľovi či Posvätiteľovi. Mená, ktoré vyjadrujú to, čo Boh robí pre človeka - tvorí, zachraňuje čo posväcuje. Petrova odpoveď jasne vysvetľuje, kto je pre neho Ježiš. Podobnú otázku kladie Ježiš každému z nás, keď sa modlíme: „Kto som pre teba?“ Aká je naša odpoveď? Stačí si uvedomiť, ako začíname modlitbu. Prežehnaním, v ktorom hovoríme: V mene Otca, Syna a Ducha Svätého... Tým vysvetľujeme, kto je pre nás Boh. Preto nezačíname modlitbu slovami: V mene Stvoriteľa, Spasiteľa a Posvätiteľa... Ježiš nechce byť pre nás. On chce byť s

Ježišov pohľad

Obraz
Aký je dôležitý ľudský pohľad - teda spôsob, ako človek pozerá na skutočnosť. Či vie vnímať aj hlbšie horizonty. Vie ísť k podstate vecí, dokonca až za ňu. Keď jeho vnímanie nie je prvoplánové, hľadí so širším konceptom a vedomím služby. Dnešný úryvok nám predstavuje Ježišov pohľad. On nevidí pred sebou obyčajného človeka menom Lévi. Vidí omnoho viac - jeho možnosti, jeho túžby, jeho vieru... Ale ani toto nie je dôvodom Ježišovej pozornosti - tým je Ježišova túžba milovať. Je to pohľad lásky - lekára - ktorý túži milovať a starať sa. A tento Ježišov pohľad lásky nahradí pohľady posudzovania a odsúdenia tisícky okoloidúcich. Aj preto tieto jeho slová: “Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí”. To, čo potrebuje byť uzdravené, je naše ľudské vnímanie, ako na nás pozerajú iní. Som to ja, ktorý si musí byť vedomí lásky Otca i blížnych. Lévi bol uzdravený jedným Božím pohľadom. Prečo by práve pôstny čas sa nemohol stať časom pre uzdravenie nášho ja? Lk 5,27-32:  Ježiš videl na mýtnici sedieť mý

Prítomnosť ženícha

Obraz
Pôstne obdobie sme začali s pozvaním k pôstu, k zriekaniu sa. Niet pochýb, že takéto zrieknutie sa má mnohé blahodarne účinky na náš organizmus - či už po telesnej alebo psychickej stránke. Avšak, pre nás kresťanov je tu dôležitá otázka, na ktorú nám dietológovia a iní pôstni špecialisti nezodpovedia: “Aká je opravdivá podstata pôstu podľa evanjelia? Čo alebo kto je v pozadí tejto pozitívnej aktivity človeka?” Zápletka z dnešného krátkeho úryvku nám môže pootvoriť toto tajomstvo. Začína jasnou a logickou otázkou zo strany Jánových učeníkov a farizejov a končí ešte logickejšou Ježišovou odpoveďou na ňu. Avšak je dobré pripomenúť pozadie celej udalosti.  Ježiš a jeho učeníci sa nachádzajú v dome mýtnika Matúša. Sú obklopení jeho priateľmi - mýtnikmi a hriešnikmi. V tomto prostredí sa nachádza “ženích”, ktorý realizuje otcove slová: "Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.” Ježiš na svoju hostinu pozýv

Rozhodnutie

Obraz
Ako by ste definovali dnešného človeka - ako rozhodného alebo nerozhodného. Osobne si myslím, že dnešný človek je schopný rozhodnutia. Možno trochu hapruje vytrvalosť v sledovaní toho cieľa, pre ktorý sa rozhodol. Predsa však rozhodnosť človeka je jedna pozoruhodných vlastností, ktorá v dejinách ľudstva priniesla veľa dobrého i zlého. Aj keď ako vlastnosť, ju možno pokladať za pozitívnu.  V centre čítaní, ktoré nám ponúka liturgia tohto pôstneho času, je rozhodnutie. Pozývajú k voľbe: “Hľa, dnes ti predkladám život a šťastie i smrť a nešťastie...” Boh predkladá Izraelskému národu dve cesty a jednu voľbu. Predkladá a nepredpisuje - Izraelský národ je slobodný zvoliť si svoju cestu. Podobne aj Ježiš stavia svojich učeníkov pred voľbu: “Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.” Znovu, je na človeku, aký spôsob života si zvolí. Na pochopenie týchto Ježišových slov, oplatí sa vrátiť ku včerajšiemu úryvku, v ktorom Ježiš ponúkol spôsob jeho pochop

Cieľom je Otec

Obraz
Ktorý aspekt človeka priťahuje najviac vašu pozornosť? Na čo zameriavate svoj pohľad pri stretnutí s človekom? V  prvom momente, to istotne budú viditeľné aspekty - vzhľad a správanie (objaviac niečo špecifické). Tento mechanizmus je viditeľný aj pri uvažovaní o tom, čo si druhí myslia o nás. Preto sa snažíme vyzerať čo najlepšie a najkrajšie. Rastie tak túžba byť obdivovaný alebo vnímaný pozitívne. Koľko antropológie a psychológie sa nachádza v dnešných Ježišových slovách, ktoré čítame v Matúšovom evanjeliu na začiatku tohto Pôstneho obdobia. Začína s výzvou: "Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky...” V taliančine je použité: “Dajte si pozor, aby ste nepraktizovali vašu spravodlivosť…” Spravodlivosť, ktorá je ukrytá v praktizovaní almužny, modlitieb a pôstu. Prijmime Ježišvu výzvu, ktorej hovorí aj o spôsobe: "pomaž si hlavu a umy si tvár." Vôňa na krku a pokojná tvár sú viditeľným znakom otvoreného a prijímajúceho človeka. Človeka, ktorý sa teší zo stretnutia.

Ježišovo svedectvo

Obraz
Mentalita súčasného človeka vo vzťahu k pravde je postavená na dôkaze. A to nie len vo vede, ale i v každodennosti. Výzva “Dokáž mi to!” vychádza neustále z úst človeka. Dokonca i my neustále chceme niečo dokazovať či o niečom presviedčať iných. Akosi sa nám to dostalo do krvi.  Dnešné evanjelium nám pripomína zmysel Ježišových zázrakov. Ježiš je sklamaný zo sleposti svojich spoluvrstovníkov, ktorí: "Žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali.” Nevnímali, že jeho zázraky nie sú jednoduché uzdravenia, ale sú znamenia. Nimi Ježiš berie na seba úlohu starostlivého Boha, ale majú ešte i ďalší (rozumej hlbší) charakter. Ježiš neprišiel presviedčať človeka, ale prišiel svedčiť o blízkosti Božieho kráľovstva. Jeho zázraky sú viditeľnými znameniami, ktoré majú človeku pripomenúť jeho blízkosť. Zároveň zjavujú Božiu víziu nad človekom a svetom. A jeho pozvanie ku konverzii znamená naučiť sa kráčať podľa jeho vôle. A Boh sa nikdy neunaví v pripomínaní tohto jeho zámeru. Mk 8, 11-13: K

Očistenie

Obraz
Veľkí ľudia, na stretnutie s ktorými nikdy nezabudneme, majú v sebe čosi charizmatického. Čosi, čo im umožňuje v každom vidieť jeho výnimočnosť. To spôsobuje, že v ich prítomnosti sa cítime prijatí. Pri stretnutí s nimi, každý z nás objaví svoju výnimočnosť. Zároveň si uvedomí svoju spolupatričnosť a začlenenie do čohosi omnoho širšieho. V dnešnom úryvku z evanjelia Ježiš uzdravuje malomocného. V čase Ježiša, malomocní budili strach, pre nákazlivosť a tajomnosť tejto choroby. Najhoršie na tej chorobe však bola sociálna izolovanosť a rituálna nečistota človeka. Dotyčný nemohol zažívať spoločenstvo svojich blížnych a nemohol priniesť Bohu zľutovnú obetu či vďakyvzdávanie. Aj preto, Ježiš mu prikazuje: “ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu”. Človek na kolenách je obrazom každého, ktorý hľadá cestu domov. Cestu do spoločenstva blízkych a tých, ktorí spoločne prinášajú obetu chvály. A riešenie? Očistenie všetkého, čo poškvrnilo človeka. Odstánenie každého nánosu v srdci a mysli