Príspevky

Odvaha darovať sa

Obraz
Počas týchto dní Veľkej Noci, okrem iných textov, nás sprevádza i známy dialóg medzi Ježišom a Nikodémom. Nie je to náhoda, pretože rozjímajúceho vovádza do tajomstvo plnosti nového života. Ježiš sa rozhodne reagovať na zvedavosť farizeja, ktorý k nemu prichádza "v noci". Noc je časom (i symbolom, evanjelista Ján miluje symboly), kedy skutočnosti sú nejasné či šedé. Ešte nie sú dobre vnímateľné. V dnešnom úryvku Ježiš pokračuje vo vysvetľovaní: "Musíte sa znova narodiť. Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.” Narodiť sa z Ducha znamená prijať jeho dary. Dary, ktoré umožnia tento nový život, ktorý sa stane svedectvom. Osobne by som to v dnešnej dobe strachu zhrnul do daru odvahy. Narodiť sa z Ducha znamená prejsť zo života "strachu zo straty alebo z chyby" (spôsobu života farizejov, ktorí dodržiavajú Zákon zo strachu pred Božím trestom či zo strachu pred stratou obdivu zástupov

Viac ako chcieť

Obraz
Keď sa rozhodneme pre nejaký dôležitý krok, predchádza tomu plánovanie a hodnotenie. Sme postavení zoči-voči mnohým pre a proti. Po tomto, viac či menej dostatočnom čase, príde ten prvý krok, z ktorého už nie je cesta späť. Tá by bola cestou sklamania, straty času či zlyhania. Preto zodpovedný človek sa dostatočne pozastavuje nad nutnými nástrojmi, ktoré mu pomôžu dosiahnuť plánovaný cieľ. Dnešné evanjelium nám prináša správu, ktorá poukazuje na dôležitosť rozhodnutia v živote viery. Ježiš pozval Petra pri ich prvom stretnutí k tomu, aby sa stal opravdivým rybárom ľudí. Potom, ako Peter necíti Ježišovu prítomnosť vracia sa naspäť k pôvodnej činnosti: “Idem loviť ryby.” A k nemu sa pridávajú i ostatní apoštoli. Čo chýbalo apoštolom, aby pokračovali v diele, ktoré započali v rozhodnutí nasledovať Krista a stať sa rybármi ľudí? Preto, aby dielo spásy našlo svoje naplnenie v dejinách ľudstva nestačí malá skupinka apoštolov na čele s Petrom. I keď sa rozhodnú rybárčiť, sieť zostáva prázdna.

Poctivosť v hľadaní

Obraz
V  Victimæ Paschali Laudes , teda vo Veľkonočnej sekvencii,   spievame: " Súboj divný viedli spolu - život i smrť ukrutná". Nie je to len duel medzi životom a smrťou, totiž, podobných duelov v prežívaní Veľkonočného tajomstva je viacero. Pohybujeme sa medzi vierou a neverou, medzi pravým a klamným svedectvom, medzi vernosťou a nevernosťou. Je to práve evanjelista Matúš, ktorý to neustále vo svojom rozprávaní pripomína. Dnešný úryvok je o dueli medzi pravým a falošným svedectvom. Na jednej strane sú to ženy, ktoré po stretnutí so Zmŕtvychvstalým bežia " to oznámiť jeho učeníkom". Na druhej strane je tu šírenie hoaxu zo strany veľkňazov a starších: "Tak vravte: ‚V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.‘" Tí druhí majú výhodu času i autority. Sú prví, ktorí sú informovaní o prázdnom hrobe. A sú považovaní za tých, ktorým patrí pravda. Napriek tomu, volia si klamstvo. Veľkonočné tajomstvo bude vzbudzovať ešte veľa súbojov - aj ten medzi p

Hľadanie životnej cesty

Obraz
Asi každému z nás sa stane, že hľadáme nejakú vec. Sami sme zabudli, kde sme ju odložili. Poprípade, iný ju skryl či preložil, pre nás, na neznáme miesto. Chodíme z jednej miestnosti do druhej, prekladáte jednu vec za druhou, aby sme našli tú potrebnú, ale zapatrošenú vec. A Bože chráň, aby nás vtedy niekto vyrušil "blbými" otázkami, pretože si to odnesie. Naopak, indície či pomoc k jej nájdeniu sú stále vítané. Úryvok z Jánovho evanjelia, na dnešné Veľkonočné ráno, tiež hovorí o hľadaní. Mária Magdaléna a iná Mária hľadajú Ježiša, o ktorom im Pánov anjel hovorí: "hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal.“ Radosťou sa napĺňajú ich srdcia, keď dostanú informáciu, kde ho hľadať. Dokonca "Ježiš im išiel v ústrety a oslovuje ich: „Pozdravujem vás!“ Radosť sa ešte viac zväčšuje. Prečo? Totiž tieto dve ženy hľadajú čosi viac ako len jednotlivca. Sú obrazom každého hľadajúceho človeka. Moment, kedy človek stratil jasnosť v životnom cieli. N

Ticho Bielej soboty

Obraz
Koľkokrát zostaneme v tichu bez Božej odpovede na naše každodenné otázky kladené v modlitbe. Potrebujeme jeho odpoveď a žiadna neprichádza. To vzbudzuje ďalšie otázky typu: Prečo Boh neodpovedá? Prečo Boh nekoná? Prečo Boh nedá? Vtedy nám nestačí presvedčenie, že Božie spôsoby a jeho čas sú odlišné od tých našich. Od tých ľudských. Poznám veľa ľudí okolo seba, ktorí zanechali modlitbu kvôli pocitu Božej neprítomnosti. Kvôli tomu, že nedostali odpovede, keď o ne žiadali. Biela sobota je dňom Božieho ticha. Boh leží v uzatvorenom hrobe. Spolu so včerajším slávením Ježišovho umučenia a smrti, my kresťania prežívame silný moment. Smrť počas týchto dní premohla Boha. Kľačiac pred Ježišovým krížom a Božím hrobom, chce to veľa predstavivosti, aby sme dokázali v sebe prežuť Ježišovu prosbu v Getsemanskej záhrade: “Otče odním odo mňa tento kalich…” Do tohto ticha, ešte silnejšie zaznievajú slová autora Listu Hebrejom: “Kristus (...) prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od

Kríž - dôležitý symbol

Obraz
Keď som raz prechádzal úzkymi uličkami Neapola, všimol som si v jednej z nich oltárik, na ktorom horeli sviece. Zo zvedavosti som sa priblížil k tomu miestu. Všimol som si, že sviece sú z pravého vosku a boli tam aj živé kvety. Nad tzv. oltárom bol zavesený obraz. Na prvý pohľad sa zdalo, že daný obraz bol prázdny - zlatý rám, bordový poklad a pod obrazom bol nápis: Il Capello di Maradona. Teda Maradonov vlas. Naozaj, medzi sklom a bordovým pozadím som nakoniec našiel niečo ako vlas.  Na prvý pohľad blbosť. Na druhej strane vyjadrenie potreby človeka stavať monumenty a pamätníky udalostiam, ktoré zmenili jeho život. Či už v pozitívnom alebo negatívnom slova. Bolo by nespravodlivé, aby ďalšia generácia chcela zničiť to, čo bolo blízke rodičom, starým rodičom a predchádzajúcim generáciám. Pred čím dokázali pokľaknúť, vzdať úctu zložením klobúka, či v tichej modlitbe prejsť okolo. Tu už hovorím o kríži, ktorý chce dnešná doba zvesiť, odstrániť. Myslím, že všetci ešte máme v pamäti moment,

Boh povyšuje

Obraz
V bežnom hovorovom slovníku, slovo “závislosť” dostalo negatívny význam. Závislosť na osobe, závislosť na veci, drogová či alkoholická závislosť a ďalšie, vyjadrujú určitú neschopnosť človeka konať slobodne a prezieravo. Ide o stav, v ktorom je obmedzená ľudská dôstojnosť. Liturgické čítanie nám prináša Ježišovo vyhlásenie závislosti na Otcovi a jeho vôli. Avšak jeho závislosť má iný charakter. Ježiš je obviňovaný Židmi z rúhania. Podľa nich "nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu”. Je pravda, že Ježiš volá Boha svojím "Otcom", ale je falošné tvrdenie, že by sa robil rovným Bohu. On je Syn, pretože prijíma všetko z rúk Otca a žije v poslušnosti voči Otcovi. Jeho konanie je naplnenie Otcovej vôle. Teda je to Otec, ktorý ho povyšuje na svoju úroveň. Bolo to skôr pokušenie človeka-Adama, a je to pokušenie nás všetkých, aby sme sa stali rovnými Bohu. Človek neodolal pokušeniu diabla, aby “sa stal ako Boh”. Adam nerozumie tomu, že j

Pohľad za konkrétnosť

Obraz
Mám rád miesta ako skanzen, hrad… Je v tom určitá nostalgia po dobe, kedy veci neboli tak komplikované, ako sú v súčasnosti. Asi aj preto, že spôsob života - povinnosti a úlohy - nás tak pohlcujú, že zabúdame snívať. Konkrétnosť sa stala orientačným bodom, za ktorý už nedokážeme ísť. Napr. pri pohľade na fotoaparát nás nezaujíma krása a originalita vychádzajúcej fotky - ale značka a cena toho fotoaparátu. Vnímať konkrétnosť je dôležité aj pre vieru, ale je potrebné ísť po jej povrch. Evanjelista Ján v dnešnom úryvku vykresľuje udalosť, v ktorej istý kráľovský úradník prosí Ježiša o uzdravenie svojho syna. Ježiš mu v tom momente, kedy otec prežíva prirodzený strach o dieťa, vyčíta: "Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“ Konkrétnosť je dôležitá. Ešte aj viera sa v ňom a jeho dome zažína potom, keď sa presvedčí, že jeho syn sa uzdravil "v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: 'Tvoj syn žije.‘“ Znamenie-zázrak totiž nie je len ohromujúca udalosť, ktorá má za úlohu vyriešiť člove

Radosť

Obraz
"Prežívať radosť je jednoduché pre dobrých ľudí. Neustále ju nachádzajú na životnej ceste, nemusia ju ísť hľadať či loviť. Je to práve radosť, ktorá ich ženie k stretnutiu.” Tieto slová napísal anglický spisovateľ Theodore Francis Powys. Radosť je životnou výbavou dobrého človeka. Osoby, ktorá hľadá plnosť života v konaní a tvorbe dobra. Tento jeho rozmer možno odhaliť v liturgii dnešnej nedele, ktorú nazývame aj Leatare (radostnou) Čítania sú naplnené výzvou k obráteniu a budovaniu vernosti voči Bohu. Tento prechod je poznačený prežívaním vnútornej radosti, ktorá vyviera z poznania, že: "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.” Prítomnosť jednorodeného Syna je prítomnosťou Svetla, ktoré ožaruje dobré i zlé. Jeho svetlo nie je svetlom súdu ale pozvaním - ako Mojžišov had urobený na Boží príkaz: "keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive”. Boh nás pozýva pohliadnuť na uk

Počúvaj...

Obraz
Počúvanie je jedna z dôležitých schopností ľudského života. Je to však aj veľmi ťažké umenie - pretože, keď sme boli deti, boli sme vedení k tomu, aby sme hovorili, boli ticho alebo ešte poslúchali. Počúvanie často chýbalo vo formácii. Aktívne počúvanie, v skutočnosti, otvára priestor každého skutočného stretnutia, umožňuje vzájomné prijatie a dáva človeku možnosť odhaliť jeden druhého. Keď počúvame slová iného, vychádzame zo seba, aby sme išli v ústrety tomu, kto k nám hovorí. Bez tejto schopnosti by sme my nemali prostriedky na to, aby sme prijali tých, ktorí s nami hovoria; ale aj ostatní by nemali dôvod hovoriť s nami. V dnešnej liturgii slova zaznieva Boží imperatív: “Počúvaj!" Aspekt tak dôležitý, že sa zdá byť stredobodom Božieho záujmu. Pravdepodobne, dôvodom štyridsať ročného putovania Vyvoleného národa po púšti bolo naučiť ho opravdivo načúvať. Ale Slovo, ktoré vychádza z Božích úst, sa neobmedzuje na komunikáciu nejakej informácie, ale i realizuje to, čo prisľubuje. Poč