Príspevky

Božia starostlivosť

Obraz
Istý človek definoval našu spoločnosť ako “presýtenú”. Sme presýtení rôznymi druhmi jedla, preto sa začíname tešiť klasickému hovädziemu mäsu vybranému z vývaru. Sme presýtení rôznymi spoločenskými a kultúrnymi zážitkami, preto sa tešíme na obyčajný zimný večer s nohami v teplých ponožkách a vyloženými na konferenčnom stolíku. Sme presýtení, a predsa nie sme sýti. Dnešné evanjelium nám prináša “správu” o rozmnožení chleba. Ježiš hľadí na tých, ktorí prichádzajú k nemu, aby sa uzdravili, počúvali a nasýtili sa. A on napĺňa ich túžbu - uzdravuje ich (nasycuje ich túžbu po zdraví), učí ich (nasycuje ich hlad po poznaní). Potom vníma ich ďalšiu potrebu: "Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni sa zdržiavajú pri mne a nemajú čo jesť. A nechcem ich prepustiť hladných…” Boh je ten, ktorý priťahuje k sebe ľudí, ktorí potrebujú pomoc, nasýtenie. On však nedáva len to, po čom v tom okamihu túži ľudské srdce. Dáva i to, čo sám spoznáva ako potrebné pre človeka. Pretože on je naplnením ľudskej tú

Potreba chvály

Obraz
Je prirodzené, že akonáhle otvoríme oči, začneme objavovať krásu sveta, ľudí a udalostí. Jas slnečných lúčov i šero pohybujúcich tieňov nás privedie k úžasu a vďake nad nevšednými obrazmi. Nejde o utilitaristickú chválu, ktorou častujeme “potrebných” ľudí. Ide o spontánny krok predchádzajúcich odhalení. Niečo, čo v našich komunitách veľmi zanedbávame. V dnešnom evanjeliu počujeme ako Ježiš sa necháva uniesť postojom radosti. Evanjelista nám prináša obraz chváliaceho: "Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.” Sú to slová osoby, ktorá si uvedomuje, že všetko čo má, prijala od Otca. Je vyjadrením typickej radosti osoby, ktorá žije otvorenom vzťahu a opravdivej slobody. Ježišova chvála je vyjadrením srdca, alebo skôr odozva srdca na to, čo oči vidia. V pozadí je pokora a schopnosť rozpoznať prítomnosť Boha a jeho dobra v temných dejinách sveta. Tento postoj chvály vyviera zo schopnos

Vstúpiť do Božej školy

Obraz
Advent, ktorý sme včera začali, je jedno z dôležitých období pre budovanie života viery. Čas, keď kresťan má upriamiť svoj pohľad na tzv. eschatologické udalosti druhého príchodu Krista. Takýto pohľad smeruje k naplneniu čnosti nádeje a pripravenosti kresťana v každom momente uchopiť príležitosť k stretnutiu s Kristom. Dnešné evanjelium nám prináša konkrétny príklad, ako prežívať tento čas. Ježiš prechádzajúci: "popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov” a hneď ich pozýva: "Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.” Pozvanie k prežívaniu skúsenosti Božieho kráľovstva. Ich reakcia na toto pozvanie je ohromná: "Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním.” Ich nadšenie nasledovať ho, aj keď v istom okamihu s ťažkosťami, zostane živé počas ich následného života. Príklad radikálneho a nadšeného nasledovania Krista, ktorý by závidel každý charizmatický vodca. Motív takéhoto prijatia, nie len týchto dvoch bratov počas stáročí Božieho volania, je rôznorodý. Dôležité je

Čas na modlitbu

Obraz
"Ako dlho potrvá táto analýza?" opýtala sa žena psychiatra Karla Junga. "Len tak dlho, ako bude potrebné," prišla odpoveď. Vývoj, rast, liečenie sú procesy, počas ktorých každé náhlenie sa stáva tou najhoršou vecou. Musíme byť veľmi opatrní, aby sme ich nesilili podľa našich osobných predstáv. Dnešné evanjelium nám prináša záverečné slová Ježišovej eschatologickej reči. Pozýva svojich učeníkov: "bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť”. Ich úlohou je byť pripravení na čas naplnenia a očakávať ten čas aby sa mohli "postaviť sa pred Syna človeka”, keď príde v plnosti svojej moci a slávy. Môžeme povedať, že kresťanstvo je náboženstvo očakávania a pripravenosti. A to je pre každého človeka ťažké. Preto Ježiš odporúča svojim učeníkom, aby sa modlili. A tak žiť spôsobom života, v ktorom ich nič neprekvapí. Ani volanie zo strany Ježiša pomôcť v odovzdávaní posolstva odvahy a lásky.  Lk 21,34-36:  Ježiš povedal svojim učeníko

Ako prežívať čas?

Obraz
V živote každého človeka zostáva otázka: Čo urobiť zo svojím životom? Každý z nás sa s ňou popasuje rôznymi spôsobmi. Niekto ide cestou investície, iný cestou užívania si a ďalší bedákaním nad vlastnou neschopnosťou. K tejto otázke sa pre kresťana pridáva ešte ďalšia: ako sa stať opravdivým kresťanom - svedkom Krista? Včerajší úryvok nám pripomenul, že cieľom všetkého je stretnutie. Stretnutie človeka s prichádzajúcim osláveným Kristom, ktorému sa nikto nemôže vyhnúť. Ide o najdôležitejší moment histórie pre kresťana, ktorý vysvetľuje a dáva zmysel dejinám ľudstva. Toto stretnutie otvorí dejiny ľudstva novej etape: “až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko Božie kráľovstvo”. Táto je plná novosti, krásy a dokonalosti. Pretože to sú charakteristiky Božieho kráľovstva. "Čomu sa má venovať učeník do momentu stretnutia?“, nám môže prísť na um otázka. Aby sme sa nepomýlili. Nie je podstatné čomu. Totiž môžu to byť každodenné i nevšedné veci. Podstatné je skôr: Ako? Ježišova odp

Vytrvať

Obraz
Asi sme všetci zažili momenty, kedy náš životný kresťanský postoj bol považovaný za prinajmenšom čudný, ak nie nebezpečný. Svedectvo učeníka totiž zobúdza svedomie, ktoré potom nenecháva hovieť človeka v akomsi klamstve. Je prirodzené pre človeka žijúceho pre svet, že sa snaží eliminovať tých, ktorí zobúdzajú vnútorný hlas svedomia. Ježiš upriamuje pozornosť učeníkov na tento rozmer života. Neskrýva pred nimi a nebojí sa pomenovať všetko to, čo ich na účasti na Majstrovom spasiteľnom diele čaká a (ako nás učia dejiny) ani neminie. Vernému učeníkovi sa udeje presne to, čo samotnému Majstrovi. Pretože evanjelizácia učeníkov vo svete je pokračovaním dejín spásy pochádzajúcich z kríža. A kríž je koniec starého sveta a miesto i moment, v ktorom sa znovurealizuje túžba a dielo vykúpenia človeka. Kríž a utrpenie nezabránia, aby sa posolstvo lásky a slobody ďalej šírilo. Práve naopak, oni sú ornou pôdou pre jeho rast. Práve preto učeník nesmie mať strach, ktorý privádza človeka ku egoizmu a eg

Kedy príde koniec?

Obraz
Mnohí sme mali možnosť navštíviť niektoré metropoly sveta. S bázňou prekvapeného človeka stojíte pred Newyorským Empire State Building a ešte väčší obdiv vyvolá informácia, že tento mrakodrap postavili za 410 dní. Hľadieť na veľkosť a krásu niektorých budov - chrámy, divadlá, obchodné centrá, obytné budovy - vyvolá vo vás obdiv v to, čo človek dokáže vytvoriť. Ježiš spolu s učeníkmi už pobývajú v Jeruzaleme. Mnohí z nich nevedia sa vynadívať na Jeruzalemský chrám a jeho výzdobu. S obdivom hľadia títo vidiečania z Galilejského kraja na túto veľkolepú stavbu. No, vtedy Ježiš zvolá: “Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni.” Ježišovo proroctvo ich i nás stavia pred pravdu o všetkých veciach vytvorených ľudskou rukou. Dokonca i o tom diele, ktoré je vytvorené na slávu živého Boha. I ono pominie. Prečo? Pretože skaza každého murovaného chrámu nás kresťanov má upriamiť na hlbší vzťah k prichádzajúcemu Božiemu kráľovstvu, ktoré sa zjavuje v dejinách. A tak, keď počujeme o

Moje 2 centy

Obraz
Jednou zo silných hodnôt moderného človeka je túžba po blahobytu. Niektorí ju považujú za reakciu na strach zo sociálnej núdze, iní zasa ako prostriedok na získanie určitej prestíže. Tomáš Halík ju pomenoval ako "odozvu na pocit neistoty vo svojej všeobecnosti”, t.j. v základných humánnych hodnotách. Ide o reakciu na stratu základnej “stredovekej” hodnoty: viery, na ktorej staval celý svoj život. Človeku, ktorý odpísal perspektívu „raja a neba“ (v ktorých sa naplnia všetky ľudské túžby) ako obyčajnú ilúziu, zostáva iba túžba po nekonečnom šťastí, ktorá by bola hmatateľná a viditeľná. Preto táto túžba po vlastnení hmatateľného.  Ježiš sedí v chráme. Pred sebou má postupne rastúcu chrámovú pokladnicu, ktorú prichádzajúci pútnici neustále napĺňajú svojimi darmi. Mali by to byť dary vďačnosti a odovzdanosti. Avšak samotná prax z tohto miesta urobila priestor pýchy a lakomstva. Pýchy tých, ktorí sa predbiehali vo veľkosti darov a manifestácie “štedrosti” - totiž pri odovzdaní daru prít

Využiť príležitosť k službe

Obraz
Múdry a citlivý človek využije každú príležitosť, ktorú mu ponúkne život. Hlavne k tomu, aby skúsil a naučil sa niečomu novému. Iste je tam prítomná bázeň, ak nie rovno strach. Ale ak ich prekoná, objaví nové horizonty a možnosti. Uchopí tak prítomnosť do vlastných rúk a takpovediac začína “realizovať svoj život". Jeden z dnešných úryvkov prináša podobenstvo o poslednom súde. Ježiš v ňom oznamuje, akým spôsobom a podľa akých kritérií bude alebo nebude konkrétnemu človeku umožnené vstúpiť s ním do Božej slávy. Kritérium je jednoduché - najprv je to slovíčko “vidieť” a následne “konať alebo nekonať”. Učeník je pozvaní hľadieť s očami zameranými k službe. Aby videl hladného, smädného, pocestného, nahého, chorého či dokonca uväzneného. Ale to nestačí - je potrebné v týchto núdznych vidieť i Krista. To Boh prichádza k nám. Takýto pohľad nás privádza k rozhodnutiu konať alebo nekonať. Vedeť rozoznať, čo skutočne ten daný človek potrebuje a pomôcť mu k tomu. S takým nadšením, akoby tam b

Priestor modlitby

Obraz
Od svojho detstva sa pohybujem v kresťanskom prostredí, ktoré ma priamo alebo nepriamo ovplyvňuje. Ovplyvňuje to, kým som a aké sú moje rozhodnutia, každodennosť či zvyky. Avšak, často v sebe prežívam nutkanie, vyjadrené vo výzve: “Duc in altum”. Ísť o krok ďalej, ako mi to diktuje to moje prostredie. V dnešnom evanjeliu čítame o takomto Ježišovom kroku. Radikálnym spôsobom prinavracia pôvodný Boží zámer s chrámom: "Môj dom bude domom modlitby.” Ubehli stáročia a rôzne (možno i podvedomé) rozhodnutia zodpovedných spôsobili, že tento dom sa stal “lotrovským pelechom”. Ježiš vyháňa prítomných predavačov a následne prichádza, aby "denne učil v chráme”. Znovu dáva chrámu ten pôvodný zmysel - robí z neho priestor, v ktorom sa človek stretáva s Bohom. Cirkev, kompetentní, ale i každý z nás veriacich si musí klásť otázku: Či naše rutinné (možno i sympatické či dobromyseľné) náboženské prejavy neberú posvätný priestor a duchovný dych iným? Či nevytvárajú určitý múr medzi Bohom a člov