Zamyslenia nad Božím slovom

Advent, ktorý sme predvčerom začali, je jedno z dôležitých období pre budovanie života viery. Čas, keď kresťan má upriamiť svoj pohľad na tzv. eschatologické udalosti druhého príchodu Krista. Takýto pohľad smeruje k naplneniu čnosti nádeje a pripravenosti kresťana v každom momente uchopiť príležitosť k stretnutiu s Kristom. Dnešné evanjelium nám prináša konkrétny príklad, ako prežívať tento čas. Ježiš prechádzajúci: "popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov” a hneď ich pozýva: "Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.” Pozvanie k prežívaniu skúsenosti Božieho kráľovstva. Ich reakcia na toto pozvanie je ohromná: "Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním.” Ich nadšenie nasledovať ho, aj keď v istom okamihu s ťažkosťami, zostane živé počas ich následného života. Príklad radikálneho a nadšeného nasledovania Krista, ktorý by závidel každý charizmatický vodca. Motív takéhoto prijatia, nie len týchto dvoch bratov počas stáročí Božieho volania, je rôznorodý. Dôleži...

Naša adventná cesta každodennosti začína prosbou: "Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí." Ide o hlas neskutočne ľudský. Ide o krik plného súcitu s trpiacim. Tento ľudský výkrik a odvážne vyznanie viery nie sú v zmysle dogmatiky či zbožnosti. Ide o zdravú vieru, ktorá je prepojená s ľudskosťou. Takáto viera privádza Ježiša k údivu. Zároveň konštatuje pred tými, ktorí ho doprevádzajú: "Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli." Viera, ktorá je schopná prijať na seba konkrétnym spôsobom utrpenie a potrebu iného. Viera, ktorá človeka robí viac humánnějším a ľudskejším. A takáto viera chýba v Izraeli. Tento čas je časom určeným na prehĺbenie viery, ktorá nás má urobiť ľudskejšími. Objaviť základný aspekt viery, ktorý jej dá nádych ľudskosti. Umožní človeku stávať sa viac a viac človekom. Dať bokom to, čo Izraelskému národu neumožňovalo žiť túto vieru, ktorú vedie Ježiša k údivu. Mt 8,5-11: Keď Ježiš vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: „...

Začíname sláviť Adventné obdobie. Čas veľmi krátky ale intenzívny. V tomto čase sme pozvaní obnoviť si túžbu po stretnutí a očakávaní Pána, ktorý už prišiel, ale ktorý ešte príde na konci vekov. Cieľom jeho príchodov je jediné, vniesť ľudské dejiny do obrazu Božej lásky. Takéto očakávanie má vzbudiť v človeku, poznačeného úzkosťou, zmätkom a strachom, novú nádej. Gesto takejto nádeje, ktorým sa má preukázať spravodlivý človek, Ježiš pomenováva "pozdvihnutie hlavy". Vtedy príde moment vykúpenia človeka. Aby učeníkov tento deň neprekvapil, Ježiš ich pozýva k bdeniu a modlitbe. Modlitba totiž pozdvihuje srdce človeka a vedie k bedlivosti. Zabráni, aby "srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život". Tie starosti, ktoré nie sú milé Bohu a vyžadujú nesmiernu životnú energiu. Preto to oťažené srdce. Aby sme vedeli zodvihnúť hlavu a nenechali oťažiť srdce objavme silu modlitby, ktorá je pokrmom našej schopnosti zostávať pozorný na Boží príchod. Je bdení...

Orfeus sa preslávil svojím spevom, ktorým okúzľoval ľudí, uchvacoval a upokojoval zver a vtáctvo, tíšil prírodu a nastoľoval v nej pokoj a mier. Svojím hlasom opantal i celú podzemnú ríšu. Tantalos zabudol na hlad, Sizyfos na svoj balvan, ešte aj v očiach nemilosrdných Erínyí sa zaleskli slzy. V živote človeka sú skutočnosti, ktoré vedia opantať človeka. Aj v dnešnom úryvku Ježiš vyzýva svojich učeníkov: " Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi..." Zároveň menuje to, čo najviac spôsobuje tento stav: obžerstvo, opilstvo a starosti o časný život. Skutočnosti, ktoré zväzujú človeka a zaťažujú jeho srdce. Nezostáva len pri napomínaní. Pomenúva aj spôsob, ako nevkĺznuť do takejto situácie. Pre Ježiša je cesta bdelej modlitby, aby učeníci "mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka." V slobode a hrdosti stáť pred Prichádzajúcim, ktorý prichádza naplniť svoje slová, ako nám to zdôraznili jeho predchádzajúce slová. Preto objavme silu modl...

Každý človek je pozvaný, aby našiel svoje miesto v dejinách ľudstva. Predpokladom toho je prijatie skutočnosti, že napriek svojej jedinečnosti a centrálnosti, človek je predsa len stvorenie. A má svoj život prežívať v harmónii a starostlivosti s ostatným stvorením. Preto počúvame rôzne Ježišove výzvy podobné tej v dnešnom úryvku z evanjelia: "Pozrite sa na figovník a na ostatné stromy!" Sila života, ktorá sa prejavuje v prírode, hovorí i o sile rastu Božieho kráľovstva. Tak, ako pučanie stromov privádza záhradníka k sneniu o budúcej úrode, tak aj učeník pri prejavoch Božej prítomnosti si má uvedomiť naplnenie Ježišových slov. Otázkou zostáva: či túžime po naplnení Ježišových slov? Od tých v Blahoslavenstvách, ako aj tých, ktoré hovorí v Podobenstve o poslednom súde. Objavme túto perspektívu života, v ktorej sa postupne napĺňajú Ježišove slová o blízkosti Božieho kráľovstva. Staňme sa nástrojom ich naplnenie v našej každodennosti. Tým sa staneme súčasťou naplnenia Božieho kráľ...

Ježiš sa približuje k Jerichu. A na tejto ceste prechádza popri akomsi slepcovi, ktorý žobre. Počujúc, že prechádza Ježiš, pozdvihuje hlas: "Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Slepcovi chýba nie len zrak, ale chýba mu možnosť rozvíjať autentickú komunikáciu, ktorá nie je len zhluk zvukov, ale i vypočutých slov, gest, mimiky, objatí. Jeho stav slepoty ho vylučoval zo sociálneho života. Sedel na kraji cesty, mimo mesta, kričiac na okolo prechádzajúceho. A tu prichádza vytúžené stretnutie, ktoré mení jeho stav. Vtedy, keď vyslovuje túžbu po spáse: "Pane, aby som videl!" Vie dobre pomenovať svoj stav a pravú potrebu. Od toho momentu mení sa všetko v jeho živote. Od toho momentu nasleduje, počúva a velebí. Táto udalosť nám hovorí mnoho. Prichádzajúceho Pána môžeme stretnúť kdekoľvek. To, čo je dôležité, aby sme vedeli načúvať Jeho krokom a túžiť po stretnutí s Ním. Zároveň vedeli rozpoznať svoju situáciu a pomenovať ju vo svojej modlitbe. Ak chýba, žiadame skutoč...

Sila samotného života spočíva v jeho schopnosti “učiť nás” pravidlám dobra a spravodlivosti. Istý človek mi raz povedal: “Vieš, Boh odpustí stále, keď prosíme. Človek odpustí niekedy, keď chce. Ale príroda neopustí nikdy. Skôr či neskôr všetci budeme musieť zaplatiť!” Hlboká pravda a výzva k učeniu sa od prírody zaznieva i z dnešného evanjelia. V úryvku, Ježiš, aby vysvetlil nastávajúce udalosti, použije podobenstvo o figovníkovej ratolesti, ktorá “mladne a vyháňa lístie”. Tento okamih pripomína človeku, že “je blízko leto”. K takýmto prírodným znameniam, Ježiš prirovnáva momenty, keď učeník zakúša súženie a oskurity. Udalosti, ktoré sú súčasťou každého života, sú znameniami blízkeho príchodu “Syna človeka (...) s veľkou mocou a slávou”. Oni sú totiž momenty, kedy učeník v sebe množí čnosť nádeje: “uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi”. Toto Ježišovo vysvetlenie udalostí nemá za úlohu vedecky vysvetliť kozmický poriadok. Skôr zjavuje podstatný krok v duchovnom ž...

Orodovať za niekoho cez modlitbu je silným prostriedkom. Latinské slovo "intercedere", čo doslovne znamená "postaviť sa medzi", poukazuje na vstúpenie do situácie medzi dvoma stranami. Každá prosebná modlitba je vstúpenie medzi Boha a človeka. Je trpezlivým a očakávaným kráčaním medzi Bohom, ktorý prejavuje súcit a človekom, ktorý prežíva skúsenosť vlastnej slabosti. Toto nám vykresľuje Ježiš v podobenstve o sudcovi a vdove, ktorým svojím učeníkom pripomína, "ako sa treba stále modliť a neochabovať". V centre Ježišovej pozornosti je podstatná charakteristika, ktorá definuje dynamiku orodovania: teda vytrvalosť. Tá, ktorá je podstatná v prežívaní očakávania Pána. Modlitba a vytrvalosť idú ruka v ruke. Vytrvalosť, možno až neoblomnosť, je postoj učeníka nutný, aby nepodľahol sklamaniu, keď sa zdá, že Boh nekoná rýchlo a v očakávanom horizonte. Vytrvalosť, ktorá mení postoj i takého človeka, ktorý je považovaný za to, čo "sa Boha nebál a ľudí nehanbil...

Človek neustále túži po tom, aby bol pánom svojej budúcnosti. Ale to je ilúzia, ktorá sa nikdy nenaplní. To, čo je dôležité v osobných dejinách nie je v schopnosti rozlúštiť tie znaky, ktoré nás urobia vlastníkmi udalostí a programátormi budúcnosti. Postoj Ježišovho učeníka ide iným smerom. Je pozvaný prežívať každodennosť novým spôsobom. Totiž Ježiš hovorí o ľuďoch, ktorých pozornosť je zameraná na seba samých: "jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali..." Ide o aktivity bežného človeka, ktoré sú automatické a schematické. Ktoré však, ak človek dá do stredu vlastnej pozornosti, stratí to podstatnejšie. Ide o každodenné konanie, ktorým človek riskuje, že stratí vnímanie pestrosti života a podstatu samotného života. A to dáva Ježiš do pozornosti svojim učeníkom. Povrchnosť každodenného života sa môže stať dôvodom, prečo nemusíme stretnúť Pána, ktorý prichádza. Pretože Pán prichádza do obyčajnej každodennosti. Lk 17,26-37:  Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako bolo za d...

Pri pandémii sa u niektorých zbožných ľuďoch začína skloňovať termín "trest Boží" či blížiaci sa "koniec sveta". Neustále sa vyťahuje kniha Zjavenia sv. Jána či apokalyptická vízia konca sveta. A dnešný úryvok vyzýva jasne učeníkov, aby práve týchto odmietli: "Nechoďte nikde, nebežte za nimi!" Vo verejnom pôsobení Ježiš neustále hovoril o "blízkosti Božieho kráľovstva". Čo vyvolalo u farizejoch otázku, kedy príde Božie kráľovstvo. Ježišova odpoveď je jasná: "Božie kráľovstvo je medzi vami." To, čo títo farizeji nevedia rozpoznať a nechcú prijať. Božie kráľovstvo je tam, kde je prítomný Boh. A Boh - Ježiš Kristus stojí pred nimi. Koľkých záujemcov je vo svete, ktorí by chceli poznať "kalendár" Božieho kráľovstva. V dejinách ľudstva boli i budú hľadači výnimočných udalostí, v ktorých vidia jeho stopy. Akokoľvek je otázka farizejov provokačná, musíme priznať pozitívum ich záujmu. Totiž, v nej sa skrýva úprimná túžba po tom, aby b...