Zamyslenia nad Božím slovom

Počas týchto dní Veľkej Noci, okrem iných textov, nás sprevádza i známy dialóg medzi Ježišom a Nikodémom. Nie je to náhoda, pretože rozjímajúceho vovádza do tajomstvo plnosti nového života. Ježiš sa rozhodne reagovať na zvedavosť farizeja, ktorý k nemu prichádza "v noci". Noc je časom (i symbolom, evanjelista Ján miluje symboly), kedy skutočnosti sú nejasné či šedé. Ešte nie sú dobre vnímateľné. V dnešnom úryvku Ježiš pokračuje vo vysvetľovaní: "Musíte sa znova narodiť. Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.” Narodiť sa z Ducha znamená prijať jeho dary. Dary, ktoré umožnia tento nový život, ktorý sa stane svedectvom. Osobne by som to v dnešnej dobe strachu zhrnul do daru odvahy. Narodiť sa z Ducha znamená prejsť zo života "strachu zo straty alebo z chyby" (spôsobu života farizejov, ktorí dodržiavajú Zákon zo strachu pred Božím trestom či zo strachu pred stratou obdivu zástupov

Keď sa rozhodneme pre nejaký dôležitý krok, predchádza tomu plánovanie a hodnotenie. Sme postavení zoči-voči mnohým pre a proti. Po tomto, viac či menej dostatočnom čase, príde ten prvý krok, z ktorého už nie je cesta späť. Tá by bola cestou sklamania, straty času či zlyhania. Preto zodpovedný človek sa dostatočne pozastavuje nad nutnými nástrojmi, ktoré mu pomôžu dosiahnuť plánovaný cieľ. Dnešné evanjelium nám prináša správu, ktorá poukazuje na dôležitosť rozhodnutia v živote viery. Ježiš pozval Petra pri ich prvom stretnutí k tomu, aby sa stal opravdivým rybárom ľudí. Potom, ako Peter necíti Ježišovu prítomnosť vracia sa naspäť k pôvodnej činnosti: “Idem loviť ryby.” A k nemu sa pridávajú i ostatní apoštoli. Čo chýbalo apoštolom, aby pokračovali v diele, ktoré započali v rozhodnutí nasledovať Krista a stať sa rybármi ľudí? Preto, aby dielo spásy našlo svoje naplnenie v dejinách ľudstva nestačí malá skupinka apoštolov na čele s Petrom. I keď sa rozhodnú rybárčiť, sieť zostáva prázdna.

V  Victimæ Paschali Laudes , teda vo Veľkonočnej sekvencii,   spievame: " Súboj divný viedli spolu - život i smrť ukrutná". Nie je to len duel medzi životom a smrťou, totiž, podobných duelov v prežívaní Veľkonočného tajomstva je viacero. Pohybujeme sa medzi vierou a neverou, medzi pravým a klamným svedectvom, medzi vernosťou a nevernosťou. Je to práve evanjelista Matúš, ktorý to neustále vo svojom rozprávaní pripomína. Dnešný úryvok je o dueli medzi pravým a falošným svedectvom. Na jednej strane sú to ženy, ktoré po stretnutí so Zmŕtvychvstalým bežia " to oznámiť jeho učeníkom". Na druhej strane je tu šírenie hoaxu zo strany veľkňazov a starších: "Tak vravte: ‚V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.‘" Tí druhí majú výhodu času i autority. Sú prví, ktorí sú informovaní o prázdnom hrobe. A sú považovaní za tých, ktorým patrí pravda. Napriek tomu, volia si klamstvo. Veľkonočné tajomstvo bude vzbudzovať ešte veľa súbojov - aj ten medzi p

Asi každému z nás sa stane, že hľadáme nejakú vec. Sami sme zabudli, kde sme ju odložili. Poprípade, iný ju skryl či preložil, pre nás, na neznáme miesto. Chodíme z jednej miestnosti do druhej, prekladáte jednu vec za druhou, aby sme našli tú potrebnú, ale zapatrošenú vec. A Bože chráň, aby nás vtedy niekto vyrušil "blbými" otázkami, pretože si to odnesie. Naopak, indície či pomoc k jej nájdeniu sú stále vítané. Úryvok z Jánovho evanjelia, na dnešné Veľkonočné ráno, tiež hovorí o hľadaní. Mária Magdaléna a iná Mária hľadajú Ježiša, o ktorom im Pánov anjel hovorí: "hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal.“ Radosťou sa napĺňajú ich srdcia, keď dostanú informáciu, kde ho hľadať. Dokonca "Ježiš im išiel v ústrety a oslovuje ich: „Pozdravujem vás!“ Radosť sa ešte viac zväčšuje. Prečo? Totiž tieto dve ženy hľadajú čosi viac ako len jednotlivca. Sú obrazom každého hľadajúceho človeka. Moment, kedy človek stratil jasnosť v životnom cieli. N

Koľkokrát zostaneme v tichu bez Božej odpovede na naše každodenné otázky kladené v modlitbe. Potrebujeme jeho odpoveď a žiadna neprichádza. To vzbudzuje ďalšie otázky typu: Prečo Boh neodpovedá? Prečo Boh nekoná? Prečo Boh nedá? Vtedy nám nestačí presvedčenie, že Božie spôsoby a jeho čas sú odlišné od tých našich. Od tých ľudských. Poznám veľa ľudí okolo seba, ktorí zanechali modlitbu kvôli pocitu Božej neprítomnosti. Kvôli tomu, že nedostali odpovede, keď o ne žiadali. Biela sobota je dňom Božieho ticha. Boh leží v uzatvorenom hrobe. Spolu so včerajším slávením Ježišovho umučenia a smrti, my kresťania prežívame silný moment. Smrť počas týchto dní premohla Boha. Kľačiac pred Ježišovým krížom a Božím hrobom, chce to veľa predstavivosti, aby sme dokázali v sebe prežuť Ježišovu prosbu v Getsemanskej záhrade: “Otče odním odo mňa tento kalich…” Do tohto ticha, ešte silnejšie zaznievajú slová autora Listu Hebrejom: “Kristus (...) prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od

Keď som raz prechádzal úzkymi uličkami Neapola, všimol som si v jednej z nich oltárik, na ktorom horeli sviece. Zo zvedavosti som sa priblížil k tomu miestu. Všimol som si, že sviece sú z pravého vosku a boli tam aj živé kvety. Nad tzv. oltárom bol zavesený obraz. Na prvý pohľad sa zdalo, že daný obraz bol prázdny - zlatý rám, bordový poklad a pod obrazom bol nápis: Il Capello di Maradona. Teda Maradonov vlas. Naozaj, medzi sklom a bordovým pozadím som nakoniec našiel niečo ako vlas.  Na prvý pohľad blbosť. Na druhej strane vyjadrenie potreby človeka stavať monumenty a pamätníky udalostiam, ktoré zmenili jeho život. Či už v pozitívnom alebo negatívnom slova. Bolo by nespravodlivé, aby ďalšia generácia chcela zničiť to, čo bolo blízke rodičom, starým rodičom a predchádzajúcim generáciám. Pred čím dokázali pokľaknúť, vzdať úctu zložením klobúka, či v tichej modlitbe prejsť okolo. Tu už hovorím o kríži, ktorý chce dnešná doba zvesiť, odstrániť. Myslím, že všetci ešte máme v pamäti moment,