Zamyslenia nad Božím slovom

Jeden z nesmiernych schopností ľudského rodu je schopnosť rozprávať. Slovo a jazyk sú neskutočným nástrojom komunikácie medzi ľuďmi. Skrze neho človek odovzdáva duševné bohatstvo z generácie na generáciu, z učiteľa na žiaka, z rodiča na dieťa. Predsa len, slovo má aj svoje limity. Je potrebné i niečo viac: svedectvo. Evanjelista Marek v dnešnom evanjeliovom úryvku popisuje rozdiel medzi Ježišom a ostatnými rabínmi vyučujúcimi v synagógach. Aj oni mali snahu vysvetľovať Božie slovo. Ježiš však prináša nový koncept vyučovania: “učil ako ten, čo má moc”. Jeho Slovo bolo posolstvo nádeje. Nielen zjavovalo prítomnosť Božieho kráľovstva, ale ho naozaj ustanovovalo v živote mnohých jednotlivcov. Nebolo to jednoduché oznámenie: “priblížilo sa Božie kráľovstvo”. Ale skrze toto Slovo - Ježiša Krista - Boh sa stáva prítomným vo svete. Človek ho môže znovu volať “Otec”. A nie len to, môže prijať dar mnohorakej milosti, ktorá v jeho duši ustanovuje znovu poriadok. Odstraňuje všetko nečisté zo srdca

Rýchle zmeny a náhle životné zvraty zvykneme nazývať životnými búrkami. Aj preto, že nie sme tí, ktorí v tom čase pevne držia v rukách svoj osud. Cítime sa nesení vetrom a obíjaní vlnami. A to nie je príjemné, pretože túžime mať svoj život pevne pod kontrolou. Preto nezvládame svoje emócie, alebo nevieme ako reagovať. Zdá sa, že aj učeníci sa ocitávajú v tejto situácii. Búrka, sila vetra a bijúce vlny sa opierajú do člna rodiacej sa Kristovej Cirkvi. A to dokonca v prítomnosti majstra, ktorý "bol v zadnej časti lode a spal na poduške“. Ich otázka: "Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“, jasne vyjadruje ich pocity. Akokoľvek sú zdatnými rybármi, predsa rozpoznávajú, že oni nie sú schopní sa sami dostať von z tejto situácie. Následne prichádza Ježišova otázka (lepšie otázky): „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Pozýva ich k zmene pohľadu a k nájdeniu pevného bodu. Akoby im hovoril: „Pozrite sa lepšie okolo seba, niet sa čoho báť.“ Neustála výzva zanechať pohľad strachu a

Nie je jednoduché vysvetliť niektoré skutočnosti v ľudskom živote. Bolo by potrebné napísať dlhé traktáty, ktoré by vysvetlili presne to, čo sa myslí pod slovom láska, priateľstvo, radosť, smrť… Na lepšie pochopenie takýchto komplexných skutočností si pomáhame opisom, príkladmi, podobenstvami či symbolmi. Každé zjednodušenie (akokoľvek sa dobre počúva) by mohlo oslabiť bohatstvo týchto pojmov. Dokonca aj Ježiš používa obraz zo sveta botaniky, aby vysvetlil tajuplnú logiku Božieho kráľovstva: "S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme..." alebo "Božie kráľovstvo … je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme…” Ono sa nenanucuje, ale sa ponúka. Napriek tomu má nesmiernu moc všetko meniť a dať nový zmysel. Mení všetko bez toho, aby sa limitovalo slobodu ľudského rozhodnutia a príbehu. V centre Ježišovej pozornosti je “spontánne” alebo “automaticky”. Je málo tých, ktorí si tento jeho rast všímajú, a predsa ako to chodí v prírode, i raz už zasiate semien

Sú chvíle, kedy si uvedomím silu obyčajného slova. V súčasnej dobe sa zdá, že vypovedané slovo stratilo svoju váhu. Napriek tomu, pri pozornom sledovaní ako sa ľudia podchytávajú v reči, si uvedomím ich veľkú citlivosť na vypovedané. Je to dobré znamenie. Horšie by už bola obyčajná ľahostajnosť a apatickosť. Ježiš pokračuje s poukázaním na dôležitosť Slova a jeho načúvanie: "Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“ A k tomu pridáva: "Dávajte pozor na to, čo počúvate!“ V pozadí tejto jeho výzvy je vzťah k Slovu, ktoré vychádza z Božích úst. Ono, prijímané v skrytosti, neustále rastie a preniká počúvajúceho. Preto Ježiš hovorí: "nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť…" Pravda, dôverná a skrytá, ktorá pochádza zo vzťahu s Bohom a je poznačená pokorou, vďačnosťou a dôverou, nezostane skrytá v ľudskom srdci. Má neskutočne veľkú silu, ktorá postupne ožaruje celého človeka, ako zažatá lampa v miestnosti. A tá, skôr či neskôr, sa bude prejavovať navonok. Jedinou starosťou

Nestačí mať zdravé zmysly, to poznáme veľmi dobre, je potrebné ich správne používať. Zdravé uši sú len predpokladom dobrého počúvania, zdravé oči predpokladom dobrého nazerania… Je potrebné ešte niečo viac. Mať živé prepojenie medzi zmyslami a mysľou i srdcom. Otvorenou mysľou a nepredpojatým srdcom. "Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“ s týmito slovami uzatvára Ježiš svoje Podobenstvo o rozsievačovi. Obraz, ktorý každý Izraelita veľmi dobre poznal, používa Ježiš k vysvetleniu toho, ako Boh odovzdáva svoje Slovo človeku. A následne, kde (a ako) toto Slovo skončí. Všetko záleží od limitov a od odporu, ktoré mu zabránia prinášať úrodu.   V biblickej tradícii, a zvlášť v evanjeliách, najviditeľnejšími znakmi tvrdosti srdca sú neschopnosť počúvať a vidieť. Teda srdce a myseľ, ktoré sú neschopné otvoriť sa niečomu novému. Ak by sme išli do detailov, tak ide o srdce neschopné konverzie. Naopak, jedine srdce schopné nastúpiť na cestu neustalého obrátenia, metanoie, zmene, je schopné t

Jestvuje jedno trvalé nebezpečenstvo, ktoré napáda život každého spoločenstva Ježišových učeníkov. Ide o pokušenie byť prvý. Svojím spôsobom, učeník je poslaný, aby ako prvý ohlasoval. Je to poslanie, ktoré dostáva od Ježiša: "Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov."  Cieľom pôsobenia učeníka nie je byť prvý - jeho cieľom je ohlásiť: "Pokoj tomuto domu!" A tým, ktorí tento pokoj príjmu: "Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo." Odovzdať posolstvo, ktoré pochádza od Ježiša a jeho vykupiteľského diela. On posiela svojich učeníkov a on im zveruje živé posolstvo Božej lásky. On je ten prvý a zároveň služobník všetkých. A aká je výbava učeníkov, aby dokázali naplniť toto poslanie? Je to pravá sloboda učeníka, v ktorej prijali pozvanie vykročiť. Zároveň je to sloboda vyjadrená úprimnou dôverou v Božiu prítomnosť. Preto Ježiš vyzýva: "Nenoste mešec ani kapsu ani obuv..." Aj naša viera je plodom mnohých, ktorí ju v takej slobode odovzdávali aj

Kedykoľvek sa Európa začne zamýšľať nad vlastným projektom, vyjde na povrch klasická otázka: Na akých základoch (hodnotách) chceme stavať tento projekt? Aj preto si kresťania uvedomujú, aká aktuálna je Kristova výzva z dnešného evanjeliového úryvku: "Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu." Učeníci sú pozvaní hlásať, vysvetľovať, nazerať na prítomnosť pod zorným uhlom Veľkej noci. Teda, poukázať a pozvať k novému spôsobu života. Toto pozvanie, totiž, prichádza po zvláštnom “odmietnutí". Šestnásta kapitola Markovho evanjelia začína s podobným pozvaním, ktoré je adresované ženám pri prázdnom hrobe: "choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi”, ale ony: "nepovedali nikomu nič, lebo sa báli”. Podobný postoj a strach zaujali samotní učeníci, ktorým Ježiš: vyčítal neveru a tvrdosť srdca” (porov. Mk 16,7.14). Iba po osobnom stretnutí a skúsenosti so vzkrieseným Ježišom, učeníci sú schopní bez strachu ohlasovať, že Ježiš je živí. Teda, naplniť ú

Kto pozerá na život z perspektívy kresťanskej viery, musí vnímať jeho bohatstvo. Pre takéhoto človeka sa život stáva neustálou príležitosťou k rastu a k dozrievaniu, k zmene i ku konverzii, k voľbe i k prehodnoteniu. Jednoducho, ide o človeka, ktorý hľadá naplnenie života. A každý moment, každá chvíľa sa stáva preň príležitosťou k tomu. Aj v dnešnom úryvku z evanjelia čítame Ježišove slová: "Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu." Moment prekvapenia a moment príležitostí - takto to prijímajú jeho prví učeníci, ktorých Ježiš pozýva: "Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí" Oni zanechávajú prácu i rodinu a nasledujú ho. Ich otvorenosť pre aktuálnu prítomnosť (Ježišovo pozvanie) ich vedie k vykročeniu. Jednoducho viera umožňuje človeku vnímať prítomný okamih a pretvoriť ho na smerovaniu k budúcim dobrám. Dnes je ten príhodný okamih (naplnený čas), aby som stretol Krista v osobnej modlitbe, v čítaní Písma, v službe blížnemu, v

Byť hviezdou, byť slávnym, byť v centre pozornosti. Kto z nás po tom vo svojom živote neúžil. Mnohí to dokonca i dosiahli. A predsa potrebujeme čas, ktorý je len pre nás. Potrebujeme zájsť do ústrania a ticha. Potrebujeme intimitu a súkromie, kde si oddýchneme a načerpáme síl do ďalšieho verejného pôsobenia. Dnešný kratučký úryvok nám predstavuje Ježiša, ktorý vchádza, spolu so svojimi učeníkmi, do akéhosi domu. Priestor, ktorý je dôležitý k tomu, aby si Ježiš i učeníci oddýchli a posilnili sa. Predsa sa na tom mieste schádza zástup, ktorý im to neumožní. Žiaden oddych, pretože samotný zástup je hladný po Ježišovom slove. Ježiš a jeho učeníci môžu zostať hladní. Tento dom, bezmenný a jeden z mnohých, sa stáva priestorom nasýtenia zástupu. Ľudia hltajú Ježišove slová. Ide o posolstvo, ktoré pozýva k novému spôsobu života. V ňom je dôležitejší vzťah ako samotná inštitúcia náboženstva. Viera a vernosť k Bohu dôležitejšie pred strohým zachovávaním príkazov. A pre Ježiša je akýkoľvek dom vh

Apoštol je posol. Ten, ktorý je "poslaný k". To znamená, že koná pod autoritou, ktorá mu bola udelená zhora. Na splnenie tejto výzvy by mal v sebe vyvinúť jednu dôležitú schopnosť: vidieť súvis medzi udalosťami a skutočnosťami, ktoré sa odohrávajú. Vnímať, ako je všetko prepojené; a ako, čo a s kým spoluúčinkuje. Uznať hodnotu histórie, súčasných a budúcich projektov. Preto musí študovať tak ideály ako aj realitu. V dnešnom evanjeliu počúvame, ako si Ježiš vybral Dvanástich, „aby boli s ním a aby ich posielal“. Ježiš im dáva moc, aby sa stali opravdivými Božími nástrojmi vo svete. Najprv ich však povolal, aby boli s ním - aby pochopili ideál Božieho kráľovstva, ale neuzatvára ich pred realitou - posiela ich do sveta, aby mu porozumeli a v ňom pôsobili. Každý svojím spôsobom, každý učeník (pokrstený) je povolaný stať sa apoštolom. Niekto ako biskup, iný ako kňaz alebo rehoľník, ako otec alebo matka, vychovávateľ alebo učiteľ, či dedko alebo stará mama. Na jednej strane mať pre

Logika potreby, o ktorej sme hovorili včera, povoláva každého človeka, aby bol naporúdzi blížnemu. Aby mu priniesol za priehršť spolusúcitu či dokonca radosti. Ale pozor! Pretože je pravda, a všetci to poznáme, že utrpenie a bolesť sa môžu stať nástrojom manipulácie. Jednoduchý nástroj, až podpásový, ktorým druhého môžeme dostať tam, kde ho chceme mať. Jednoducho hrať na city a neumožniť druhému slobodne odísť. Dnešný úryvok z evanjelia zhodnocuje Ježišovu činnosť. V krátkosti a hutne zhrňuje rôzne činnosti, ktorými je naporúdzi tým, ktorí potrebujú Božiu milosť. Až natoľko, že pociťuje úzkosť z množstva tlačiaceho sa zástupu. Dav, ktorý sa ho chce dotknúť, aby získal účasť na Božích dobrodeniach. A Ježiš? Hovorí svojím učeníkom, aby pripravili loďku na odchod či vzdialenie sa. Zaujímavá potreba, ktorú pociťuje Ježiš - vytvoriť vzdialenosť medzi ním a davom. Niektorí túto vzdialenosť považujú za základ k tomu, aby Ježiš mohol darovať ľuďom slobodne a podľa milosti. A nielen podľa okamž

Súcit môžeme definovať ako pocit, ktorým sa vie jednotlivec vcítiť do utrpenia iného. Ide o altruistickú emóciu, ktorou sa človek stáva mostom, cez ktorý trpiaci zanecháva svet bolesti a smeruje k šťastiu. Svojou prítomnosťou chce pomôcť dotyčnému prekonať čas bolesti a utrpenia. Dnešný úryvok predstavuje postoj farizejov, ktorý evanjelium definuje ako „zaslepenosť srdca“. Farizeji sú bez súcitu vzhľadom na pozíciu človeka, ktorý nemôže hýbať rukou. Ich pozornosť nie je zameraná na jeho dobro (chýba tam súcit s trpiacim), ale na to, či Ježiš: „ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať“. Či zachová alebo nezachová Zákon. Farizeji sa nezaujímajú o Božiu logiku - včera sme ju definovali ako „logiku potreby“. Logika, ktorá vedie Boha k tomu, aby vnímal potrebu konkrétneho človeka. Aby i v deň, kedy má oddychovať, nemal zábrany konať dobro a zachraňoval. Božia túžba slúžiť dobru a životu. Aj my, jeho učeníci, sme pozvaní, aby sme boli služobníci dobra a spravodlivosti. Mk 3,1-6: Ježiš zno

Človek má vzácny dar: túžbu po poznaní a pochopení. Niektorí ju naplno využívajú a pri otázkach sa usilujú ísť pod povrch zdania. Pochopiť slová, veci, udalosti. Rozlúsknuť pomyselnú škrupinu a prísť až k jadru problému, ktorý vnímajú zmyslami. Pochopiť to, čo je viditeľné, počuteľné a hmatateľné. Nestačí im povrchné prijatie zdania a následný akýsi subjektívny súd. Úryvok dnešného evanjelia ponúka obraz farizejov, ktorí pozorujú dianie okolo Ježiša. Vidia zázraky, počujú jeho slová, vnímajú i konanie jeho učeníkov. Toto všetko posudzujú vzhľadom k ich základnej priorite, a tou je dodržiavanie zákona a ustanovení pochádzajúcich z Písma. Teda privádzať ľudí ku konaniu podľa predpísaného židovského systému. Preto prichádzajú k Ježišovi s otázkou: "Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?" Farizejom chýba nadšenie pre pochopenie udalostí, ktoré sa okolo nich odohrávajú. Ich pohľad je zameraný na obyčajné potvrdenie ich predstáv o živote. Ide o logiku povinnosti. Kdežto, Božia

Ľudská myseľ si od nášho narodenia vytvára prepojenia a schémy. Podľa nich posudzujeme vnemy, ktoré vstupujú cez naše zmysli. Napríklad i také „správne“ správanie, či už ide o konkrétneho človeka alebo inštitúciu. Je dobré (správne), keď sa správa podľa týchto schém, a je deviantné, keď koná ináč. Preto, každý z nás potrebujeme prehodnocovať naše schémy. A to aj v duchovnej oblasti, ako nás to pozýva Ježiš v úryvku evanjelia. Dnešná pasáž nám prináša takýto úsudok niektorých v otázke pôstu. Pýtajú sa Krista: "Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“ Podľa nich bol pravý čas k realizácii tejto cennej aktivity - a jej chýbajúca realizácia bola považovaná za deviantné správanie. Túžba týchto mužov je ochrániť prítomnosť tejto zbožnej aktivity v židovskej tradícii. Zatiaľ čo, Ježiš vyzýva všetkých, aby objavili Božiu prítomnosť. Prízvukuje na obranu učeníkov: "Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť." Ježiš nepopiera dôležit

V mnohých situáciách si uvedomujeme, ako je ťažké komunikovať s druhými. Odovzdať jednoduchú informáciu, ktorú iní neprijímajú. Istú odpoveď na túto skutočnosť som našiel v diele anglického antropológa a sociálneho vedca Gregory-ho Bateson-a, ktorý zadefinoval dva charakteristické aspekty každej ľudskej komunikácie: 1. je posolstvo či správa; 2. je rozkaz či úloha na splnenie. V jednoduchosti, v každej odovzdanej informácii je aj povel k určitej zmene či konaniu. Priatelia, v dnešnom úryvku z Jánovho evanjelia čítame, ako Ján Krstiteľ jasne vyznáva: „Hľa, Baránok Boží!“ Komunikuje svoje poznanie, ale zároveň dáva povel. Tým je pozvanie učeníkov k tomu, aby osobu Ježiša vnímali po zorným uhlom tejto skutočnosti. Ide o odvolávanie sa na obety Starého zákona prinášané v Jeruzalemskom chráme. Baránok, ktorý je povolaný Bohom, aby sňal raz a navždy hriechy sveta. V tomto duchu sú pozvaní Jánovi učeníci interpretovať slová a pôsobenie prítomného Ježiša. Aká je odpoveď učeníkov? Išli za Ježiš

Sila pohľadu je obdivuhodná - vieme ním povzbudiť, pohladiť, znechutiť i zabiť. Záleží na našom motíve, keď hľadíme (alebo nehľadíme) na človeka. Svojím pohľadom, totiž, vyjadrujeme svoj postoj, vzťah a zmýšľanie o druhom. To sa stáva impulzom pre reakciu. Preto pohľad človeka je dôležitý.  Niečo, čo sa udeje v Kafarnaume. Ježišov prenikavým pohľad a slová privedú Léviho k tomu, že zanecháva svoje miesto a nasleduje ho. Je zvláštne, že Lévi sa nepýta ani nekomentuje. Jeho reakcia je plná dôvery v Ježišovu výzvu, ktorá je spojením Slova so Svetlom. Akoby Lévi bol pripravený na tento moment, dokonca ho očakával. Toto nechápu ani zákonníci, ani farizeji. Ježišov pohľad spojený so slovom je gestom, ktorý privádza hľadajúceho človeka ku konaniu, či dokonca k totálnej zmene človeka. Akosi takto si predstavujem silu kresťanskej lásky. Pohľad spojený s jednoduchou výzvou, ktorý privedie k prežívaniu Kristovej lásky v každodennosti. Mk 2,13-17: Ježiš znova vyšiel k moru. Celé zástupy prichádzal

Radi čítame príbehy veľkých osobností ľudských dejín - ktorí uchopili malé možnosti na vytvorenie skvelých diel. "Využili" priestor, čas a prostriedky na vytvorenie niečoho, čo si zaslúži - aj po dlhom čase - náš úžas. Ani nevieme aké prekážky museli prekonať, aby došli k vytúženému cieľu. Dnešný úryvok z evanjelia je plný nemožností - paralizovaný nemôže chodiť; dav nedovolí, aby bol prinesený pred Ježiša; človek nemôže povedať niektoré veci… V dnešnom evanjeliu však, tieto nemožnosti nájdu svoje prekvapujúce riešenia. Niektoré z týchto riešení odhalia ľudskú kreativitu a schopnosti; iné odhalia Božiu silu. Ich výsledkom je dar slobody. Jeden môže chodiť, ďalší sú šťastní, a všetkých zachváti obdiv a chvála. Drahí priatelia, pod zorným uhlom tejto udalosti, môžeme posúdiť každú činnosť. Je to dobrá, ak prináša oslobodenie človeka. Privádza ho do stavu, v ktorom môže kráčať vzpriamene a slobodne. V ktorom počuje slová: "Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!" A kde sa

Niektorí z nás, ešte aj dnešný deň potrebujete zobrať nejaké tabletky - proti chrípke, na srdce, kvôli cholesterolu (i Covidu-19). Tabletky, ktoré nám majú pomôcť dostať sa zo stavu choroby, ktorá nás limituje a vzďaľuje od iných. Vytvárajú stav, keby sme boli schopní prežiť deň v slobode a prejaviť svoju lásku ľuďom, ktorých pôjdeme stretnúť. Teda byť v stave, v ktorom sme schopní slúžiť (a nie byť obsluhovaní). K Ježišovi prichádza istý malomocný a na kolenách ho prosí: “Ak chceš, môžeš ma očistiť.” Nemysliteľná situácia, aby malomocný človek - odsúdený na život v samote a pomalom umieraní - sa priblížil k už známemu rabimu, ktorého vyhľadávajú zástupy. Poznanie Ježišovej sily, ho vedie k tomu, aby prekročil zábrany, predpisy i obyčaje. S odvahou človeka, ktorý pozná pravdu o sebe samom a o situácii v ktorej sa nachádza, približuje sa k tomu, ktorý jediný má moc ho vyslobodiť. Ježišova odpoveď je jasná: "zľutoval sa nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď č

Viete čo je to storytelling? Ide o nástroj podávania určitej informácie prostredníctvom príbehu, ktorý objavil marketing. Pretože príbehy zaujímajú ľudí od pradávna. Našu pozornosť zaujmu viac ako dobre pripravený filozofický abstraktný prejav. Tie najlepšie prejavy vychádzajú z konkrétneho príbehu. Evanjelista Marek tiež začína opisom toho, čo robí Ježiš. V centre jeho rozprávania sú jeho uzdravenia. “Uzdravil mnohých (...) s vyhnal mnoho zlých duchov”, konštatuje. Pritom dodáva informáciu o ešte jednej dôležitej činnosti: Včasráno (...) utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil”. Neodchádza kvôli únave. Ale naopak, všetko začína týmto spoločenstvom s Otcom. Prijíma, aby následne dával. Toto je začiatok všetkého - z Ježišovej poslušnosti voči Otcovi sa rodí záujem iných: „Všetci ťa hľadajú.“ Ľudia prichádzajú, aby počúvali, hľadeli a nechali sa uzdraviť. Aby boli účastní na Ježišovom príbehu. Stávajú sa tak aktérmi, na ktorých sa prejaví Božia milosť. Všetci sú pozvaní, aby sa stali

Všetci sa snažíme zhodnotiť úspechy vlastného života. Uznať všetko to, čo nám život priniesol; a všetko to, čo sme si vybudovali na základe vlastných rozhodnutí. Objavujeme bohatstvo minulého dňa. To skutočné dobro, ktoré sme prijali alebo zrealizovali. My kresťania to robíme na konci dňa v osobnej alebo rodinnej modlitbe. Takéto hodnotenie nám slúži k tomu, aby sme nezostali v akomsi pseudo-dobre alebo pseudo-pokoji. Ježiš vchádza do synagógy v Kafarnaume. Tam sa ocitne zoči-voči človeku, ktorý podľa evanjelistu bol posadnutý nečistým duchom. Vnímajúca prítomnosť Krista zrazu vykríkne: “Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť?” Odpoveď na otázku neprichádza, ale zjavuje tmu ľudského srdca. Ukážka prežívania vnútorného klamstvá a egoizmu. Preto tento strach z možnej straty mylného pokoja a ešte mylnejšieho dobra. Čo urobí Ježiš? Prikazuje: “Mlč a vyjdi z neho!” Rozkazuje zlu, aby zanechal človeka a nezväzoval ho viac. Oslobodený človek môže odhaliť krásu každodennosti. Ne

Túžime a usilujeme sa nadobudnúť zdravý spôsob nazerania na svet. Vedieť preniknúť pod povrch vecí a udalostí, ktoré nás obklopujú. Jednoducho ide o ľudskú túžbu po zdravej perspektíve, ktorá človeku umožní vidieť veci, ktoré potrebuje pre prežívanie radosti a zodpovednosti. Nie je to však jednoduché, pretože to chce množstvo času štúdia, pozorovania a diskusií.  Dnešné evanjelium sa pozastavuje nad veršami, ktoré nasledujú po zázraku rozmnoženia chlebov a rýb. Prináša ďalší zázrak, ktorý je súčasťou vysvetlenia Ježišovej identity. V tme, za noci, Ježiš im ukazuje svoju moc nad prírodou. Napriek tomu sa zdá, že učeníkom nestačia tieto znamenia, aby pochopili, koho majú pred sebou. Zostávajú ochromení a nechápajúci. Chýba im ten spôsob pozerania na Ježiša, aby ho naplno spoznali a chápali jeho poslanie. V srdci človeka stále prebýva temnota, ktorá musí byť osvetlená svetlom Prichádzajúceho. Je to svetlo daru viery. Iba v perspektíve tohto daru je človek schopný prijať Učiteľa a jeho Slo

Osobne obdivujem, čo všetko dokáže objaviť a pomenovať veda. Za všetkým je potrebné vnímať nadšenie jednotlivcov i skupín pýtať sa po neznámom a pokúšať sa ho odhaliť. Sú to stovky či tisíce hodín-dní pokusov a omylov, hľadanie spôsobov. To, čo sa pre nás dnes zdá banálnou informáciou, pre nich to bola úmorná práca odhaľovania a verifikácie. Dnešný sviatok nás stavia pred nadšenie troch „vedcov“, ktorý hľadajú pravdu. Zdá sa, že jediným ich motívom je táto túžba po poznaní - žiadna túžba po moci (ako pri Herodesovi), po prestíži (ako u veľkňazoch a zákonníkoch). Poznanie toho, o ktorom hovorí výnimočná hviezda, čo sa objavila na nebi. Jej sila a nevšednosť im umožní, aby ho rozpoznali i na mieste, kde by nikoho nenapadlo hľadať kráľa. Títo traja sú i dnes jasnou ikonou človeka, ktorý túži poznať a stretnúť. Odhliadnuc od kultúry či veku (preto týchto troch mágov kresťanská tradícia zobrazuje v etnickej i vekovej rozmanitosti.), z ktorých pochádza, vyberá sa na duchovnú (i reálnu) púť h

Viete aká otázka príde, keď niekoho pozývate, aby prišiel? Verte alebo nie, táto: "A kto všetko tam bude?"  Nejde ani tak o program stretnutia alebo jeho dôležitosť. Vyzerá, že najdôležitejšia je spoločnosť a z toho vyplývajúca atmosféra. Človek má rád dobrú spoločnosť, ktorú si môže vyberať. Ináč to nebolo ani v prípade prvých učeníkov. Sv. Ján popisuje pozvanie nasledovať Ježiša, ako dialóg medzi priateľmi a známymi. Ide o pozvanie do spoločenstva. Ten, ktorý má skúsenosť s Ježišom, nemôže mlčať. A tak tu máme pozvanie Natanaela-Bartolomeja. Prvá jeho reakcia je pesimistická a povýšenecká. Ide o obsah: "Môže byť z Nazareta niečo dobré?!", nad ktorým pochybuje. Predsa len pozvanie prijme, pretože ho pozýva priateľ. A stretnutie s Kristom však jeho “úprimnosť” mení na oddanosť. Ale je tu ešte aj druhý viditeľný aspekt: Filip ho nepozýva pre vlastný osobný prospech: “Poď, aby som tam nebol sám”. Hľadí na dobro svojho priateľa. Poď a zaži aj ty to, čo nás naplnilo rad

Koľkokrát v živote sme využili príležitosť, kedy nám predstavili (alebo len odporučili) správnu osobu, ktorá nám pomohla vyriešiť problém alebo dosiahnuť nejaký cieľ. Je super mať priateľov či známych, ktorí nám pomôžu vstúpiť do vzťahu s niekým, dovtedy neznámym. Ide prvý krok, ktorý by sme sami neprekonali. Ide o pootvorenie imaginárnych dverí bez klopania. Dnešné evanjelium nás pozýva nasledovať Ježiša. Úloha ťažká a neistá. Je to znovu Ján Krstiteľ, ktorý o Ježišovi vydáva svedectvo: "Hľa, Boží Baránok!" Jeho skúsenosť otvoreného neba a prítomnosť Ducha, ho vedie k odovzdaniu svedectva. Následne je to sám Ježiš, ktorý týchto učeníkov volá: "Poďte a uvidíte!" Je to svedectvo, ktoré umožňuje človeku vykročiť za Ježišom. Potom prevezme iniciatívu on sám a pozve k vytvoreniu spoločenstva. Pre nás, ktorí sme prijali svedectvo, je to zvlášť spoločné vďakyvzdávanie - Eucharistia - v ktorej prežívame osobnú skúsenosť prítomnosti Boha. To "poďte a uvidíte". Zna

Mám rád Vianoce, ako ich zvykneme nazývať, sviatky pokoja a lásky. Je v nich vyjadrená podstata ľudského života. Veď všetci túžime po pokoji, po láske. Ak všetko ostatné - naše túžby, rozhodnutia, snaženie - nesmerujú k tomu, strácajú zmysel. A počas Vianoc, my kresťania, odhaľujeme ako nájsť ten pravý pokoj a prežívať pravú lásku. Prvé verše Jánovho evanjelia, poeticko-teologickým spôsobom, nám pripomínajú túto skutočnosť: “A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.” A ďalej pokračuje: "Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet,“ a "tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“. Boh chce, aby každý človek sa stal členom Božieho ľudu. Túto svoju túžbu realizuje nevšedným spôsobom. Istý človek napísal: “Ó človeče, Boh nechce, aby si vystupoval k nemu, on schádza k tebe. Buduje schody, cesty, mosty, aby došiel až k tebe.” Boh prijíma možnosť, aby hľadel na človeka ľudskými očami. Aby mu načúval ľudskými ušami. Aby sa ho dotkol ľudskými rukami. Ľuds

Iste všetci poznáme známu rozprávku od dánskeho autora Hansa Christiana Andersena O škaredom káčatku. V hniezde kačiek sa vyliala malá labuť. Aj keď mama kačka ho prijala a starala sa o ňu ako o ostatné, práve tieto ostatné káčatká pre odlišnosť labute ju neprijímajú. Je odmietané a stáva sa vyvrheľom tejto malej spoločnosti. Pomáha človeku rozvinúť svoj vlastný život, či ten osobný alebo ten profesionálny. Dnešné evanjelium prináša podobné poznanie, a to v živote Jána Krstiteľa. Židia z Jeruzalema k nemu posielajú delegáciu s otázkou: "Kto si ty?” Ako sa zdá, Ján má jasný pohľad na seba. Rozpoznáva svoje miesto v dejinách spásy a toto poznanie ho robí schopným realizovať tento Boží plán. Ako to on sám hovorí, jeho úlohou je stať sa "hlasom volajúceho na púšti". Jeho “hlas”, to nie sú prázdne reči, nie je to ani akýsi plač či škrípanie zubami, ktoré nevysvetľuje nič. Ale je to silným pozvaním ku konverzii: "pripravte cestu Pánovi". Znamením prijatia postoja neu