Od strachu k viere

Rýchle zmeny a náhle životné zvraty zvykneme nazývať životnými búrkami. Aj preto, že nie sme tí, ktorí v tom čase pevne držia v rukách svoj osud. Cítime sa nesení vetrom a obíjaní vlnami. A to nie je príjemné, pretože túžime mať svoj život pevne pod kontrolou. Preto nezvládame svoje emócie, alebo nevieme ako reagovať.

Zdá sa, že aj učeníci sa ocitávajú v tejto situácii. Búrka, sila vetra a bijúce vlny sa opierajú do člna rodiacej sa Kristovej Cirkvi. A to dokonca v prítomnosti majstra, ktorý "bol v zadnej časti lode a spal na poduške“. Ich otázka: "Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“, jasne vyjadruje ich pocity. Akokoľvek sú zdatnými rybármi, predsa rozpoznávajú, že oni nie sú schopní sa sami dostať von z tejto situácie.

Následne prichádza Ježišova otázka (lepšie otázky): „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Pozýva ich k zmene pohľadu a k nájdeniu pevného bodu. Akoby im hovoril: „Pozrite sa lepšie okolo seba, niet sa čoho báť.“ Neustála výzva zanechať pohľad strachu a prijať pohľad viery (nie slepého optimizmu či odvahy). Pohľad živej viery. Odhalíme nový zmysel rôznych životných kríz, pochybností, búrok.

Mk 4,35-41: Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode.

Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho.

A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“

Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“