Zamyslenia nad Božím slovom

V bežnom hovorovom slovníku, slovo “závislosť” dostalo negatívny význam. Závislosť na osobe, závislosť na veci, drogová či alkoholická závislosť a ďalšie, vyjadrujú určitú neschopnosť človeka konať slobodne a prezieravo. Ide o stav, v ktorom je obmedzená ľudská dôstojnosť. Liturgické čítanie nám prináša Ježišovo vyhlásenie závislosti na Otcovi a jeho vôli. Avšak jeho závislosť má iný charakter. Ježiš je obviňovaný Židmi z rúhania. Podľa nich "nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu”. Je pravda, že Ježiš volá Boha svojím "Otcom", ale je falošné tvrdenie, že by sa robil rovným Bohu. On je Syn, pretože prijíma všetko z rúk Otca a žije v poslušnosti voči Otcovi. Jeho konanie je naplnenie Otcovej vôle. Teda je to Otec, ktorý ho povyšuje na svoju úroveň. Bolo to skôr pokušenie človeka-Adama, a je to pokušenie nás všetkých, aby sme sa stali rovnými Bohu. Človek neodolal pokušeniu diabla, aby “sa stal ako Boh”. Adam nerozumie tomu, že j

Mám rád miesta ako skanzen, hrad… Je v tom určitá nostalgia po dobe, kedy veci neboli tak komplikované, ako sú v súčasnosti. Asi aj preto, že spôsob života - povinnosti a úlohy - nás tak pohlcujú, že zabúdame snívať. Konkrétnosť sa stala orientačným bodom, za ktorý už nedokážeme ísť. Napr. pri pohľade na fotoaparát nás nezaujíma krása a originalita vychádzajúcej fotky - ale značka a cena toho fotoaparátu. Vnímať konkrétnosť je dôležité aj pre vieru, ale je potrebné ísť po jej povrch. Evanjelista Ján v dnešnom úryvku vykresľuje udalosť, v ktorej istý kráľovský úradník prosí Ježiša o uzdravenie svojho syna. Ježiš mu v tom momente, kedy otec prežíva prirodzený strach o dieťa, vyčíta: "Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“ Konkrétnosť je dôležitá. Ešte aj viera sa v ňom a jeho dome zažína potom, keď sa presvedčí, že jeho syn sa uzdravil "v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: 'Tvoj syn žije.‘“ Znamenie-zázrak totiž nie je len ohromujúca udalosť, ktorá má za úlohu vyriešiť člove

"Prežívať radosť je jednoduché pre dobrých ľudí. Neustále ju nachádzajú na životnej ceste, nemusia ju ísť hľadať či loviť. Je to práve radosť, ktorá ich ženie k stretnutiu.” Tieto slová napísal anglický spisovateľ Theodore Francis Powys. Radosť je životnou výbavou dobrého človeka. Osoby, ktorá hľadá plnosť života v konaní a tvorbe dobra. Tento jeho rozmer možno odhaliť v liturgii dnešnej nedele, ktorú nazývame aj Leatare (radostnou) Čítania sú naplnené výzvou k obráteniu a budovaniu vernosti voči Bohu. Tento prechod je poznačený prežívaním vnútornej radosti, ktorá vyviera z poznania, že: "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.” Prítomnosť jednorodeného Syna je prítomnosťou Svetla, ktoré ožaruje dobré i zlé. Jeho svetlo nie je svetlom súdu ale pozvaním - ako Mojžišov had urobený na Boží príkaz: "keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive”. Boh nás pozýva pohliadnuť na uk

Počúvanie je jedna z dôležitých schopností ľudského života. Je to však aj veľmi ťažké umenie - pretože, keď sme boli deti, boli sme vedení k tomu, aby sme hovorili, boli ticho alebo ešte poslúchali. Počúvanie často chýbalo vo formácii. Aktívne počúvanie, v skutočnosti, otvára priestor každého skutočného stretnutia, umožňuje vzájomné prijatie a dáva človeku možnosť odhaliť jeden druhého. Keď počúvame slová iného, vychádzame zo seba, aby sme išli v ústrety tomu, kto k nám hovorí. Bez tejto schopnosti by sme my nemali prostriedky na to, aby sme prijali tých, ktorí s nami hovoria; ale aj ostatní by nemali dôvod hovoriť s nami. V dnešnej liturgii slova zaznieva Boží imperatív: “Počúvaj!" Aspekt tak dôležitý, že sa zdá byť stredobodom Božieho záujmu. Pravdepodobne, dôvodom štyridsať ročného putovania Vyvoleného národa po púšti bolo naučiť ho opravdivo načúvať. Ale Slovo, ktoré vychádza z Božích úst, sa neobmedzuje na komunikáciu nejakej informácie, ale i realizuje to, čo prisľubuje. Poč

Boh, počas celých dejín ľudstva, ponúka svoje slovo. Vyjadruje ním svoju vôľu, upozorňuje na chyby a pozýva k láske i spravodlivosti. Jeho slovo je zároveň návod k šťastnému životu, po ktorom túži rôznymi spôsobmi ľudské srdce. Bol to Zákon a proroci, prostredníctvom ktorých Boh vyjadroval a vyjadruje svoj obraz dokonalého života. Ježiš, ako cesta, pravda a život, je naplnenie tohto spôsobu života. Aj preto hovorí: "Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov ... ale naplniť”. Boží zákon a slovo prorokov sú vyjadrením Božej vôle, ktorá sa neprispôsobuje času alebo priestoru. Je vyjadrením jeho lásky a spravodlivosti, a tie sú rovnaké všade a v každom čase. Teda, v centre Ježišovej misie nie je štylistická alebo výkladová korektúra Zákona. V centre jeho poslania je naplnenie Božích prisľúbení. Ale Božie slovo sa chce stať životom. K tomu je potrebné, aby učeník prijal semienka života, ktoré sú v Božom slove zasiate. Božiu vôľu, ktorá je horizontom kresťanského života.

Urážka a pocit nespravodlivosti, hnev a túžba po pomste, rozhodnutie pre odplatu a konanie zla sú skutočnosti, ktoré sa neustále stretávajú a spolupôsobia. Hlboko ovplyvňujú život a správanie každého človeka. Záleži na tom, ako sa človek nechá nimi uniesť. Súčasne zjavujú kvalitu vzťahu konkrétneho človeka s ľuďmi a s Bohom, nakoľko vie človek preťať tento proces "vrátenia darovaného". Evanjelium nezostalo vlažné zoči-voči tejto realite.  Prostredníctvom Petrovej otázky: “Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi?”, ponúka Ježiš odpoveď na túto podstatnú ľudskú skúsenosť. Petrova otázka nespochybňuje dôležitosť odpustenia. Otvára však problematiku miery a hranice tohto ľudského gesta. Človek vo svojich vzťahoch je neustále podmieňovaný nutnosťou merať hodnotu a kvalitu daru, ktorý odovzdáva a prijíma. A odpustenie je darom. Táto hranica odpustenia môže priniesť dve pozitíva: na jednej strane definuje určité kritérium na rozlišovanie (t.j. nie je každá situácia rovnaká a nie

Zlosť je jedna zo základných ľudských emócií (je ich 7-8). Ide o subjektívnu, spontánnu a prirodzenú reakciu na zážitok, v ktorom je človek postavený zoči-voči prekážke alebo nepriateľa. Ako každá reakcia je previazaná s fyziologickými zmenami (zmena srdečného rytmu a rýchlosti dýchania), motorickými prejavmi (mimika, gestikulácia), zmenami pohotovosti a koncentrácie. Niektorí ju mylne (i wikipédia) nazývajú hnevom. Dnešné evanjelium nám prináša reakciu publika na Ježišov prejav v Nazaretskej synagóge. Pred zástupom, ktorý ho videl rásť a dospievať, ako to sám evanjelista Lukáš hovorí: “A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí”.  Táto negatívna emocionálna reakcia sa zrodí v momente, keď Ježiš narušuje Nazaretčanom vytvorenú "rovnováhu" v ich srdciach. Veď kto iný by ho mal poznať lepšie, ako tí, ktorí ho videli rásť. A predsa ho nepoznajú a odmietajú. Osobne ma prekvapila rýchlosť a sila prejavu tejto emócie. Zlosť je tým silnejšia, čím menej je človek

Istý človek mi raz povedal: “Ak kresťania nie sú schopní vrelo privítať a prijať medzi seba iného človeka, nech si nehovoria kresťania.” Boli to silné, ktoré v sebe niesli neskutočnú pravdu. Môžeme to vidieť vo svojom každodennom živote, keď roztiahneme ruky s úsmevom na tvári na znak prijatia, začnú padať múry. Prijať, totiž, znamená budovať mosty a nie múry. Ježiš, pri výčitke farizejov a zákonníkov: “Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.”, nesnaží sa nájsť ospravedlnenie k záujmu hriešnikov o jeho osobu. Je prirodzené, že zranení hriechom a odvrhnutí spoločenstvom hľadajú toho, kto ich prijíma. Jeho prijatie a objatie otvára srdcia týchto mužov a žien. A v jadre Božieho kráľovstva, ktoré Ježiš zjavuje, je prijatie. Ale skrze toto podobenstvo, Ježiš vysvetľuje ešte ďalší aspekt svojej misie: nielenže hriešnik je prijatý, ale je vyhľadávaný. Ako hovorí: “keď ho zazrel jeho otec … pribehol k nemu”, alebo voči staršiemu, ktorý: "nechcel vojsť ... vyšiel teda otec”. Medzi Bohom

Je povzbudzujúce, keď vidíme okolo seba ľudí, ktorí sa majú radi. Nehovorím o slepej zaľúbenosti, ale o vzťahu, ktorý vníma všetky úrovne života a hľadá opravdivé dobro druhej osoby. Pri takýchto ľuďoch cítime radosť a povzbudenie. Avšak bolo by naivné si myslieť, že pravá láska automaticky vzbudí v srdci druhého lásku. V dnešnom evanjeliu, Ježiš vyrozpráva “veľkňazom a starším ľudu” podobenstvo. Láska a dôvera hospodára nevzbudzuje pozitívnu odpoveď u vinohradníkoch, práve naopak. V momente, keď majú prejaviť pozitívnu odpoveď, hľadajú možnosti ako ho umlčať. Eliminovať akýkoľvek tok prejavenej dôvery a umlčať stopy prejavenej lásky. Dobro, ktoré pochádza od hospodára, si snažia privlastniť: "To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!" Odpoveď na lásku láskou nie je automatická. Tá príde len vtedy, ak srdce milovaného je očistené a usporiadané od všetkých vlastných zranení. Je super vnímať, že Boží postoj nie je poznačený vypočítavosťou. Boh, aj keď vidí do ľu