Zamyslenia nad Božím slovom

Bázeň pred Bohom sa u kresťana rodí z osobnej skúsenosti s Božím darom odpustenia. Teda z poznania na vlastnej koži, ako sa prejavuje jeho láska a dôvera voči hriešnikovi. A Boh nás pozýva k spolupráci na tomto jeho diele. Vyzýva k “väčšej spravodlivosti", ako je "spravodlivosť zákonníkov a farizejov”. Spravodlivosť, ktorá umožňuje učeníkovi vstúpiť do Nebeského kráľovstva, pretože ona v ňom obnovuje Boží obraz. Ježiš tak nezostáva pri Starozákonnom negatívnom imperatíve (nezabiješ! nezosmilníš! nepokradneš! …), ale prechádza k pozitívnej výzve, ktorá je dôležitá pre každodenné obrátenie: "Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom…” Pretože najkrajší dar, ktorý sa Bohu páči, je ľudské obrátenie. Takže, aká je tá “väčšia spravodlivosť”, ktorú očakáva Boh? Spravodlivosť, ktorá vie prekonať samu seba. Ide o putovanie v Božej milosti, v ktorej učeník prechádz...

Dokazovanie a potvrdzovanie sa stali súčasťou každodennosti. V kultúre neustálych zmien a posunov, nikto sa nebude čudovať, keď takáto požiadavka vyjde od človeka alebo skupiny ľudí. Jednoducho očakávame, že bude predložený dôkaz pravdivosti alebo dôveryhodnosti tej-danej požiadavky. Pre takýto spôsob uvažovania, sa zdajú Ježišove slová, z dnešného evanjelia, prinajmenšom zvláštne a nepochopiteľné.  K Ježišovi prichádzajú zástupy. Mnohí z nich, aby videli znamenia jeho moci, ktoré potvrdzujú jeho identitu. Ježiš odpovedá tvrdými slova: “Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane…” Následne dodáva: “iba ak znamenie Jonášovo…” Teda znamenie obrátenia celého mesta Ninive. Obraz toho, čo spôsobí prijatá Božia výzva k obráteniu. Máme pred sebou dve výzvy. Na jednej strane stojíme pre otázkou: Aké sú naše očakávania voči Božej moci a čo je v pozadí týchto očakávaní? Teda skúmaním toho, čo očakávame od Božej moci. A druhá spočíva v pozornom vnímaní Božej moci,...

Človek je ako nikdy nekončiaci projekt - je bytosťou otvorenou a formovateľnou. Neustále nás ktosi alebo čosi formuje - počnúc našimi rodičmi, učiteľmi až po náhodné udalosti či uvedomelé rozhodnutia. Toto všetko vplýva na to, kto sme. Sú momenty, v ktorých sa potrebujeme pozastaviť nad tým, čo sa z nás stáva - dozrieva. Ježiš túži po tom, aby viera učeníkov neustále dozrievala. Aby nepotrebná a zle postavená viera nebránila učeníkovi stretnúť sa s Bohom a s druhými. Preto pozýva pozastaviť sa nad takým prostriedkom ako je modlitba: "nehovorte veľa ako pohania … nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili”. Aby napomáhala človeku k stretnutiu s Bohom-Otcom i byť nablízku človeku. Modlitba sa tak stáva školou dozrievania. Skrze ňu sa naše srdce očisťuje od všetkých nepotrebných túžob a vytvára sa v ňom priestor vnútorného odpočinku. Duša sa znovu vnára do pravdy prijatej v krste a oživuje sa naša schopnosť volať: "Abba, Otče!” Ide o školu t...

Dnešné evanjelium hovorí o Ježišovej identite. Ježiš chce vedieť, čo si o ňom ľudia myslia. Rovnakú otázku následne kladie svojím apoštolom. Petrova odpoveď je veľmi formálna: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Táto odpoveď, akoby pochádzala z nejakého katechizmu. Na druhej strane je jeho odpoveď veľmi hlboká. Táto definícia o Ježišovej identite nehovorí o tom, čo pre nás Boh robí - ako by to vyjadrili v hebrejskej tradícii. Tá by hovorila o Stvoriteľovi, Vykupiteľovi či Posvätiteľovi. Mená, ktoré vyjadrujú to, čo Boh robí pre človeka - tvorí, zachraňuje čo posväcuje. Petrova odpoveď jasne vysvetľuje, kto je pre neho Ježiš. Podobnú otázku kladie Ježiš každému z nás, keď sa modlíme: „Kto som pre teba?“ Aká je naša odpoveď? Stačí si uvedomiť, ako začíname modlitbu. Prežehnaním, v ktorom hovoríme: V mene Otca, Syna a Ducha Svätého... Tým vysvetľujeme, kto je pre nás Boh. Preto nezačíname modlitbu slovami: V mene Stvoriteľa, Spasiteľa a Posvätiteľa... Ježiš nechce byť pre nás. On chce byť s ...

Aký je dôležitý ľudský pohľad - teda spôsob, ako človek pozerá na skutočnosť. Či vie vnímať aj hlbšie horizonty. Vie ísť k podstate vecí, dokonca až za ňu. Keď jeho vnímanie nie je prvoplánové, hľadí so širším konceptom a vedomím služby. Dnešný úryvok nám predstavuje Ježišov pohľad. On nevidí pred sebou obyčajného človeka menom Lévi. Vidí omnoho viac - jeho možnosti, jeho túžby, jeho vieru... Ale ani toto nie je dôvodom Ježišovej pozornosti - tým je Ježišova túžba milovať. Je to pohľad lásky - lekára - ktorý túži milovať a starať sa. A tento Ježišov pohľad lásky nahradí pohľady posudzovania a odsúdenia tisícky okoloidúcich. Aj preto tieto jeho slová: “Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí”. To, čo potrebuje byť uzdravené, je naše ľudské vnímanie, ako na nás pozerajú iní. Som to ja, ktorý si musí byť vedomí lásky Otca i blížnych. Lévi bol uzdravený jedným Božím pohľadom. Prečo by práve pôstny čas sa nemohol stať časom pre uzdravenie nášho ja? Lk 5,27-32:  Ježiš videl na mýtnici sedie...

Pôstne obdobie sme začali s pozvaním k pôstu, k zriekaniu sa. Niet pochýb, že takéto zrieknutie sa má mnohé blahodarne účinky na náš organizmus - či už po telesnej alebo psychickej stránke. Avšak, pre nás kresťanov je tu dôležitá otázka, na ktorú nám dietológovia a iní pôstni špecialisti nezodpovedia: “Aká je opravdivá podstata pôstu podľa evanjelia? Čo alebo kto je v pozadí tejto pozitívnej aktivity človeka?” Zápletka z dnešného krátkeho úryvku nám môže pootvoriť toto tajomstvo. Začína jasnou a logickou otázkou zo strany Jánových učeníkov a farizejov a končí ešte logickejšou Ježišovou odpoveďou na ňu. Avšak je dobré pripomenúť pozadie celej udalosti.  Ježiš a jeho učeníci sa nachádzajú v dome mýtnika Matúša. Sú obklopení jeho priateľmi - mýtnikmi a hriešnikmi. V tomto prostredí sa nachádza “ženích”, ktorý realizuje otcove slová: "Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.” Ježiš na svoju hostinu p...

Ako by ste definovali dnešného človeka - ako rozhodného alebo nerozhodného. Osobne si myslím, že dnešný človek je schopný rozhodnutia. Možno trochu hapruje vytrvalosť v sledovaní toho cieľa, pre ktorý sa rozhodol. Predsa však rozhodnosť človeka je jedna pozoruhodných vlastností, ktorá v dejinách ľudstva priniesla veľa dobrého i zlého. Aj keď ako vlastnosť, ju možno pokladať za pozitívnu.  V centre čítaní, ktoré nám ponúka liturgia tohto pôstneho času, je rozhodnutie. Pozývajú k voľbe: “Hľa, dnes ti predkladám život a šťastie i smrť a nešťastie...” Boh predkladá Izraelskému národu dve cesty a jednu voľbu. Predkladá a nepredpisuje - Izraelský národ je slobodný zvoliť si svoju cestu. Podobne aj Ježiš stavia svojich učeníkov pred voľbu: “Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.” Znovu, je na človeku, aký spôsob života si zvolí. Na pochopenie týchto Ježišových slov, oplatí sa vrátiť ku včerajšiemu úryvku, v ktorom Ježiš ponúkol spôsob jeho po...

Ktorý aspekt človeka priťahuje najviac vašu pozornosť? Na čo zameriavate svoj pohľad pri stretnutí s človekom? V  prvom momente, to istotne budú viditeľné aspekty - vzhľad a správanie (objaviac niečo špecifické). Tento mechanizmus je viditeľný aj pri uvažovaní o tom, čo si druhí myslia o nás. Preto sa snažíme vyzerať čo najlepšie a najkrajšie. Rastie tak túžba byť obdivovaný alebo vnímaný pozitívne. Koľko antropológie a psychológie sa nachádza v dnešných Ježišových slovách, ktoré čítame v Matúšovom evanjeliu na začiatku tohto Pôstneho obdobia. Začína s výzvou: "Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky...” V taliančine je použité: “Dajte si pozor, aby ste nepraktizovali vašu spravodlivosť…” Spravodlivosť, ktorá je ukrytá v praktizovaní almužny, modlitieb a pôstu. Prijmime Ježišvu výzvu, ktorej hovorí aj o spôsobe: "pomaž si hlavu a umy si tvár." Vôňa na krku a pokojná tvár sú viditeľným znakom otvoreného a prijímajúceho človeka. Človeka, ktorý sa teší zo stretnutia. ...

Mentalita súčasného človeka vo vzťahu k pravde je postavená na dôkaze. A to nie len vo vede, ale i v každodennosti. Výzva “Dokáž mi to!” vychádza neustále z úst človeka. Dokonca i my neustále chceme niečo dokazovať či o niečom presviedčať iných. Akosi sa nám to dostalo do krvi.  Dnešné evanjelium nám pripomína zmysel Ježišových zázrakov. Ježiš je sklamaný zo sleposti svojich spoluvrstovníkov, ktorí: "Žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali.” Nevnímali, že jeho zázraky nie sú jednoduché uzdravenia, ale sú znamenia. Nimi Ježiš berie na seba úlohu starostlivého Boha, ale majú ešte i ďalší (rozumej hlbší) charakter. Ježiš neprišiel presviedčať človeka, ale prišiel svedčiť o blízkosti Božieho kráľovstva. Jeho zázraky sú viditeľnými znameniami, ktoré majú človeku pripomenúť jeho blízkosť. Zároveň zjavujú Božiu víziu nad človekom a svetom. A jeho pozvanie ku konverzii znamená naučiť sa kráčať podľa jeho vôle. A Boh sa nikdy neunaví v pripomínaní tohto jeho zámeru. Mk 8, 11-13: K...

Veľkí ľudia, na stretnutie s ktorými nikdy nezabudneme, majú v sebe čosi charizmatického. Čosi, čo im umožňuje v každom vidieť jeho výnimočnosť. To spôsobuje, že v ich prítomnosti sa cítime prijatí. Pri stretnutí s nimi, každý z nás objaví svoju výnimočnosť. Zároveň si uvedomí svoju spolupatričnosť a začlenenie do čohosi omnoho širšieho. V dnešnom úryvku z evanjelia Ježiš uzdravuje malomocného. V čase Ježiša, malomocní budili strach, pre nákazlivosť a tajomnosť tejto choroby. Najhoršie na tej chorobe však bola sociálna izolovanosť a rituálna nečistota človeka. Dotyčný nemohol zažívať spoločenstvo svojich blížnych a nemohol priniesť Bohu zľutovnú obetu či vďakyvzdávanie. Aj preto, Ježiš mu prikazuje: “ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu”. Človek na kolenách je obrazom každého, ktorý hľadá cestu domov. Cestu do spoločenstva blízkych a tých, ktorí spoločne prinášajú obetu chvály. A riešenie? Očistenie všetkého, čo poškvrnilo človeka. Odstánenie každého nánosu v srdci a mysli...

Koľkokrát vo svojom živote som dostal od ľudí otázku, prečo Boh nekoná? Ako sa Boh môže pozerať na toľko bolesti vo svete? Mnohí z nás zažili takúto skúsenosť. Pred pár dňami mi jedna pani hovorí: “Otče, ale ja viem, že on to môže urobiť. Boh nám totiž už doprial zažiť zázrak. Modlili za pomoc pre môjho brata a on sa zo dňa na deň stal zodpovedný človek a aj dobrý kresťan. Ale keď prosím za svoje uzdravenie, tak nekoná. Prečo?" V dnešnom evanjeliu počúvame ako k Ježišov prichádza istá žena Sýrofeničanka a prosí ho o uzdravenie svojej dcéry. Ježiš, akoby ju nevnímal a nestaral sa o bolesť matky. Dokonca ju počastuje “neúctivými” slovami: “Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.” Žena - pohanka možno počula o divoch, ktoré koná Kristus, preto prichádza prosiť o zázrak. A tu je podstata Ježišovho nezáujmu: Žena nehľadá vieru, nehľadá vzťah ku Kristovi, ale hľadá iba zázrak. Nakoniec obdrží to, o čo prosí. A to len preto, že vyzná...

Grécka filozofia hovorila, že dobrý život spočíva v praktizovaní čností. Ony človeka robia schopnejším či lepším zoči-voči ostatným. Ide o spoznanie a rozhodnutie sa pre dobro a jeho následnú realizáciu. Konám niečo, nie pretože mi to prináša nejaký úžitok, ale pretože je to dobré. Opačná cesta je cestou nerestí. Jedno i druhé vychádza z ľudského vnútra. Ježiš v dnešnom úryvku upriamuje pozornosť poslucháčov a učeníkov na vnútro človeka. Nad tým, čo učeník uvažovaním a činnosťou formuje, vytvára a nosí vo svojom vnútri. Ono je základom toho, čo sa prezentuje navonok. Preto Kristus tento obsah definuje ako to, čo môže poškvrňovať ale i povzniesť. Ono človeka privádza ku konkrétnym skutkom, slovám, rozhodnutiam. Dnešný deň je pozvaním pozastaviť sa nad tým, čo nosíme vo svojej mysli. Aké túžby rozvýjame vo svojom vnútri - sú to tie, ktoré z nás robia čnostného človeka alebo človeka neresti. Nasmerujú naše rozhodnutia a skutky smerom k dobru alebo k zlu? Teda nás posväcujú alebo poškvrňuj...

Je dôležité, aby sme vedeli pomenovať slovami to, čo je v spoločnosti žité a odovzdávané. Pomáha nám to lepšie pochopiť, čo a ako žijeme. Nie je to nič neobvyklé, veď už pri stvorení sveta človek dostal za úlohu: Pomenovať všetky veci a zvieratá (Gn 2,19). Problémom nastáva, keď sa človek pri svojej túžbe po vládnutí nad svetom a nie po spravovaní, nechá uniesť. Nespravuje ich v duchu Božieho plánu, ale svojich cieľov. Ježiš to v dnešnom úryvku z evanjelia nazýva pokrytectvo. Jasne nám hovorí: “Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov”. Prečo je to pokrytectvo? Pretože sa snažia prispôsobiť Božie slovo svojim tradíciám a záujmom. Zneužiť ho pre jeden jediný cieľ - udržať si moc nad spoločenstvom. Boh prostredníctvom Mojžiša a prorokov vychovával svoj divoký nomádsky ľud. Musel ho iste vyučovať mnohým bežným a každodenným zvyklostiam (možno aj tomu umývaniu rúk, keď sa niekto vráti z trhu). Zjednodušene by sme to mohli prirovnať k rodičom, ktorí chcú naučiť svoje dieťa no...

Každý z nás má iné prežívanie a prejavy zbožnosti. Osobne nepociťujem potrebu dotknúť sa sôch, stien, ako to robia mnohí veriaci. Niektorým sochám dokonca z času na čas musia vymeniť nejakú tú nohu či ruku. Ale mám rád hľadieť - pozorovať krásu a cit sochárov a maliarov, ktorí ich vložili do svojich diel.  Dnešné evanjelium predstavuje túžbu ľudí dotknúť sa “aspoň obruby jeho odevu”. Táto túžba vychádza z presvedčenia - viery, že práve dotknutie sa Krista prináša uzdravenie. Sám Ježiš však na mnohých iných miestach zdôraznil, že samotný dotyk neuzdravuje. Je potrebné niečo viac. Je to viera v srdci človeka, ktorá uspôsobuje veriaceho na prijatie Božej milosti. Pravá hodnota je v jeho srdci, v jeho mysli, v jeho presvedčení. Každá naša návšteva chrámu, každý náš dotyk sochy a každý náš pohľad na biblický výjav je takýmto dotknutím sa toho, čo znázorňujú. Aj so zavretými očami, či počúvaním ticha, meditujúc Božie slovo, vyslovujúc Otče náš, sa istým spôsobom dotýkam Boha. Tento dotyk...

Máme radi činných ľudí. Ich odvahu vykročiť a dať sa do činnosti. Ak sme tiež zažili radosť z činnosti a aktívnosti na vlastnej koži, vieme veľmi dobre, ako s angažovanosťou rastie aj apetít po úspechu. Predsa len, múdry človek sa zameriava práve na ten proces rastu a dosahovania drobných cieľom. Má radosť z každého urobeného kroku. Výsledok poteší, ale dôležitejší je priebeh.  V dnešnom úryvku počúvame, ako sa Ježiš dáva do činnosti. Zo synagógy, kde učí a uzdravuje, smeruje do Petrovho domu. Tam pristupuje k lôžku a uzdravuje Šimonovu testinú. Následne mnohých, ktorých mu prinášajú k nohám. Evanjelista Marek nám takto poskytuje popis "dňa v Ježišom živote". Ježišova činnosť smeruje k jedinému cieľu - ohlásiť Božiu blízkosť a umožniť človeku, aby vykročil a spolupracoval na nej. Choroba - či tá telesná alebo duchovná - nám v tom zabraňuje. Ježišova zázračná moc, tak ako živote Šimonovej testinej, nám umožňuje povstať a slúžiť. Byť činní. Mať radosť z každého urobeného životn...

Čítajúc komentáre pod článkami publikované na internete, ktoré čo i len trochu spomenuli katolíkov, hneď tam nájdete prirovnanie katolík-ovca. Paradox je v tom, že sledujúc dianie okolo seba, počúvajúc príbehy ľudí, pomáhajúc rozuzliť mnohé tragické životy radšej budem katolík-ovca, ktorá sleduje jasný cieľ, ako jedna bludná ovca. Ježiš vyrastajúci v semitskom prostredí, kde množstvo ľudí sa živilo chovom oviec a kôz, poznal správanie týchto zvierat. Preto prirovnanie učeníkov k ovciam, ktorí sa rozhodli kráčať v jeho tieni za hodnotami Božieho kráľovstva. Je to Ježiš, ktorý im dal možnosť rozhodnúť sa, pretože im venoval pozornosť a odpovedal na ich otázky. A oni sa rozhodli nasledovať. Dnešný úryvok zároveň ponúka odpoveď na otázku: ako si zachovať toto smerovanie k múdrosti a pravde? Nachádzame ju v Ježišových slovách: “Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.” V ústraní ticha, na pustom mieste hovorí Boh. Je to čas, kedy môžem spracovávať svoje myšlienky, pr...

V živote stretneme veľa odvážnych ľudí, ktorí vedeli zanechať stereotyp a zaužívané schémy spoločnosti. Obdivujeme ich odvahu plávať proti prúdu, a tým budovať niečo nové či doposiaľ neslýchané. Zároveň sa pýtame, prečo ja nedokážem ísť rovnakou cestou. Je mnoho dôvodov, ktoré nám zabránia žiť život ako jedno veľké dobrodružstvo. Toto ma neustále napadá čítajúc úryvok, v ktorom Ježiš posiela svojich učeníkov po dvoch. Dáva im potrebnú moc a náčinie, pričom prízvukuje "aby si okrem palice nebrali na cestu nič”. Zdá sa, že je viac zameraný na spôsob “ako” majú plniť túto úlohu; ako na to, “kam” majú ísť. Tieto a ďalšie Ježišove inštrukcie mieria k jadru učeníctva, ktoré spočíva v neustálej konverzii srdca. Učeník je pozvaný k neustálemu a slobodnému obráteniu. Tým prijať Kristov spôsob realizácie Božieho kráľovstva. Obľubujem túto Kristovu výzvu, zároveň si uvedomujem ťažkosti s jej aplikáciou do každodenného života. A nie len v tomto čase krízy a uzáverov. Napriek tomu, povzbudzuje...

Aj každodenný všedný život nás nenecháva bez prekvapení. Prináša mnohé nové a zaujímavé výzvy pre každého, či sme mladí alebo starí. A tieto nevšedné udalosti v človeku, ktorý ich s pozorným pohľadom vníma, vyvolávajú mnohé otázky. Pozývajú ho, aby zaujal nejaký postoj. Aj Nazaretčania stoja pred nevšedným konaním Ježiša, o ktorom si myslia, že ho za tie roky spoločného trávenia času dobre poznajú. Ich otázka je jasná: "Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?" Odpovede môžu byť rôznorodé. Napriek tomu zaujali postoj "pohoršenia". Toto ich pýtanie nesmeruje k autentickému hľadaniu. Skĺznu do obyčajného skepticizmu. Alebo lepšie k etiketácii Ježiša, ktorá pochádza z neprijatia skutočnosti, že každý človek je tajomstvom a neustále rozvíjajúcim sa. A tak jednoducho prechádzajú od údivu k pohoršeniu. V tejto udalosti nachádzame klasický príklad odmietnutia nového, nevšedného, prekvapenia. Ide o presvedčenie, že všetko m...

Trávime veľa času staraním sa o blaho našej rodiny. Poznám nespočetne veľa otcov a mám, ktoré mi povedia: "Toto všetko robím pre svoje deti a vnúčatá. Robím to pre svoji rodinu." Nerobíme nič zlé, veď potrebujeme dostatok peňazí, aby sme splatili hypotéku, zaplatili školy, dopriali si oddych a rekreáciu... Predsa len dnes sa naskytá ďalšia otázka, ktorá by mala kváriť myseľ každého jedného z nás: "Pomáha to mne a členom mojej rodiny, aby sme našli svoje poslanie od Boha?" Dnešný úryvok z evanjelia, spolu s predchádzajúcimi, nám prináša správu, ako Jozef a Mária hľadajú toto naplnenie - zachovaním dní očisťovania, obetou dieťaťa... Ján Pavol II. neustále nazýval rodinu "malá cirkev". A účelom Cirkvi je rozlišovať a podporovať poslanie svojich členov. A tak to, čo rodinu robí svätou, je jej schopnosť odovzdať sa vyššiemu cieľu. Každá rodina, tak ako tá Nazaretská, je svätá, ak je slobodná pre Božie dielo. Je tá naša rodina natoľko slobodná, že vie nájsť svoj...

Rafinovanosť a ľstivosť sú spôsoby konania, v ktorých sa používa klamstvo, faloš či zákernosť na dosiahnutie určitého cieľa. Často tým cieľom je zlo. Ide o hľadanie spôsobu, ako prejsť z predpokladanej prehry k víťazstvu bez použitia dobrých a spravodlivých prostriedkov. Dnešné evanjelium predstavuje diabla, ktorý je rafinovaný a ľstivý. On vie, že zoči-voči Ježišovi nemôže urobiť nič. Ak mu Ježiš prikazuje vyjsť z človeka, musí poslúchnuť. A to by znamenalo prehru. Hľadá spôsob, ako tento príkaz zanechať človeka pretvoril na vlastnú výhru. Preto ho žiada, aby mohol vojsť aspoň do stáda svíň. Keď uvideli pastieri, čo sa stalo, spolu s obyvateľmi žiadajú Ježiša, aby opustil ich kraj. Diabol dosahuje svoje. Ježiš je jasný v cieli i spôsobe. Týmto stavia každého človeka alebo spoločenstvo pred rozhodnutie - prijať ho do svojej prítomnosti alebo ísť vlastnou cestou. Jeho cesta je vydláždená pravdou a svetlom. Nehľadá rôzne škúlinky, ako diabol, ale predsa hľadá spôsoby, aby nikde nezhasol ...