Zamyslenia nad Božím slovom

Staroveké židovské myslenie našlo najrôznejšie sofistikované spôsoby, ako povedať, že Boh je aktívny vo svete bez toho, aby prestal byť transcendentný. Predovšetkým hovorili o Božom slove, Slove, prostredníctvom ktorého bolo všetko stvorené. Takýto spôsob preberá aj Ján vo svojom úvode. Píše: „Na počiatku bolo Slovo ...“ Akoby prepisoval knihu Genezis. Zároveň upriamuje našu pozornosť na toto Božie Slovo, tento mocný dych Boha, ktorý vytvára a riadi vesmír; a hovorí skrze prorokov. Toto Slovo je Boh. A toto Slovo sa stáva telom. Pričom využíva grécky výraz, ktorý znamená „rozložil svoj stan medzi nami“. Podobný preklad sa používa v múdroslovných knihách, ktoré pomenúvajú obývanie Jeruzalemského chrámu Božou múdrosťou. Boh, Slovo si vytvára svoj príbytok uprostred svojich učeníkov. Prichádza a dáva človeku možnosť mať účasť na Božom živote. Jn 1,1-18: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovs...

Ľudová múdrosť hovorí: “dôveruj, ale preveruj". Každé naše rozhodnutie a konanie je výsledkom istej dôvery a nádeje v to, že nás človek či inštitúcia nesklamú. Predsa v istom okamihu žiadame preverenie a dôkaz. Teda dôvera predchádza bezmyšlienkovité preverovanie všetkého. Dnešné evanjelium pokračuje v rozprávaní o udalosti, keď Jozef a Mária prinášajú Ježiša do chrámu. Podľa židovskej tradície k hodnovernosti je potrebné svedectvo dvoch osôb. A tak evanjelista Lukáš ho ponúka jemu vlastným spôsobom. A to svedectvo zmiešanej dvojice - muža a ženy. Ako necháva priestor Zachariášovi a Alžbete, Ananiášovi a Zafire, k svedectvu múdreho Simeona prikladá svedectvo stareny Anny. Jej starecký vek (znamenie múdrosti v hebrejskej tradícii) ako i vdovstvo (teda dôvera voči Bohu a znamenie Božej starostlivosti) sú znamením hodnovernosti svedectva. Rozpoznáva v dieťati Božiu prítomnosť a následne sa stáva ohlasovateľkou tohto posolstva: "velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakával...

Prorok Malachiáš, vo svojom proroctve o Pánovom príchode, položil silnú otázku: „Ktože vydrží deň jeho príchodu, kto obstojí, keď sa zjaví?“ Má sa naplniť očakávanie Izraelského ľudu a Pán vstupuje do Jeruzalemského chrámu. Jeho príchod nie je príchodom posledného súdu, ale ako skutočné odhalenie Božej lásky. Otázka proroka však zostáva: Ktože to vydrží? Centrálnou postavou v chráme, ktorá rozpoznáva jeho príchod, je starý Simeon. Nielenže ho spoznáva, ale berie ho do náručia. Jedno náručie - to rodičovské - prináša Boha do chrámu a odovzdáva ho; ďalšie náručie - to Simeonové - ho prijíma a víta. Boh tak prichádza do svojho chrámu a zvláštnym spôsobom sa ho zmocňuje: odovzdaním sa. Toto je Jeho spôsob konania v dejinách ľudstva. Spôsob, akým prejavuje svoju lásku ku každému človeku. Najkonkrétnejší prejav bude vo chvíli, keď sa vydá do rúk hriešnikov, aby ho odsúdili na smrť na kríži. Boh robí všetko možné, aby bol človek schopný vydržať jeho príchod. Je však ľudstvo pripravené ho priv...

Keď človek dosiahne určitú sociálnu alebo profesionálnu pozíciu v živote, je pre neho ťažké opustiť ju. Vyžaduje si to veľkú osobnú silu, aby urobil ten krok. Avšak v živote to tak jednoducho chodí. Alebo ju prenecháme slobodne, dokonca odovzdáme s pozíciou i skúsenosti, alebo nám tá pozícia bude odobraná nasilu a s mnohými zraneniami na oboch stranách. Herodes sa obáva prichádzajúceho Mesiáša. Vie, že prichádza a myslí si, že mu dokáže ukradnúť trón. Hľadá spôsoby, ako tomu zabrániť - i za cenu krvi a smrti. Keď sa dozvedá, že mudrci ho oklamali, premáha ho hnev a rozhoduje sa. Cieľ je jednoduchý, odstrániť Mesiáša. Zomierajú stovky. Príbeh, ktorý sa v dejinách ľudstva opakuje neustále - aj keď s inými spôsobmi - všetko pre osobné záujmy alebo strach niektorých. Ľudstvo sa nikdy nepoučí. Bolo by smutné, ak by sme my kresťania povýšili svoje záujmy nad život i toho posledného. Budujme v sebe vnútornú slobodu, aby ten posledný nesvedčil raz proti nám pred Božou tvárou.  Mt 2,13-18: ...

V súčasnej dobe, mnohí sociálni psychológovia hovoria o kríze vzťahov. O tejto vznešenej schopnosti človeka vstúpiť do vzťahu s druhým a vytvoriť spoločenstvo. Kde je prítomná skúsenosť vzájomnej výmeny darov; a kde človek objavuje svoju podstatu - odpoveď na otázku: kto som? Božie Slovo, Ježiš Kristus prijíma naše telo a zdieľa naše dejiny. Vstupuje do vzťahu s človekom, ktorý - tým, že prijme Boha - dostáva schopnosť uchovávať Božie tajomstvo. To tajomstvo, ktoré starý Simeon dokázal prijať do otvoreného náručia: "vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha“. Božie Slovo, ktoré je "ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých (…), aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc". Starý muž, stará žena, ktorí stoja pred dverami smrti - berú symbol života do svojich rúk. Staré ľudstvo, na konci svojej existencie, sa otvára prichádzajúcemu životu a víta symbol novosti. Nepotrebujeme, každý z nás, urobiť ten istý krok? To znamená: znovu privítať prameň skutočného života. Rovnak...

Dúfam, že štedrú večeru a nasledujúci prvý vianočný deň, počas ktorých sme si znovu sprítomnili narodenie Pána, ste prežili v pokoji a v radosti. Že v nás zostanú ďalšie krásne spomienky na prežité momenty. Avšak, my, kresťania, sme mohli rozpoznať ešte jednu vec. Boh prichádza medzi nás, aby nám zjavil svoju Tvár a aby nám umožnil mať spoluúčasť na jeho živote. Toto sa stáva pre nás veľkou výzvou: aby sme sa stali jeho svedkami. Naše svedectvo nebude ľahké a dokonca nebude bez utrpenia. Pripomína nám to sám Kristus: “budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov”. Ale Boh nenecháva učeníka osamoteného, dáva mu dar: kreatívnu prítomnosť Božej lásky, ktorá túži byť rozpoznaná vo svete. Dáva mu Ducha Otca. Aj keď sa proti nemu postaví nenávisť a hnev, ľahostajnosť a tvrdosť, On zostane jeho silou. A tak sila svedectva každého z nás, nie je založená na sile utrpenia, ale na sile prijatého a odovzdávaného Slova. Mt 10,17-22:  Ježiš po...

Silne si vedomujem, že nie sme obyčajnou hračkou v rukách druhých. Aj keď to mnohí z nás nechceme priznať. Dostali sme do vienka schopnosť vnímať realitu vlastnými očami. Tým dávame udalostiam svoj vlastný zmysel. Nad nezodpovednosťou druhého sa môžem pousmiať i nazlostiť… Záleží na každom z nás, aký dá tomu význam. Aj viera sa stáva určitým sklíčkom, ktorý nám pomáha hľadieť na svet špecifickými očami. Na posledný deň Adventného obdobia nám Lukášove evanjelium po núka Zachariášov chválospev. Naplnený Duchov Svätým zvoláva: “Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela...” Slová plné nádeje a radosti z príchodu mesiášskej doby, keď nás: “Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti”. Tento chválospev prerušuje Zachariášovu neschopnosť hovoriť. Až vtedy, keď prijíma Boží pohľad na zvestovanie anjela a na udalosti, ktoré sa od toho okamihu začali v Izraeli napĺňať, môže začať hovoriť. Jeho slová sa v tom momente stávajú neskutočným darom pre počúvajúcich. Odhaľme s...

Včera sme sa pozastavili nad radosťou, ktorá pochádza zo stretnutia s milujúcim človekom. A táto spontánna radosť, akosi automaticky, chce byť vyjadrená a šírená rôznymi spôsobmi. Preto je dôležité mať oči otvorené a vnímať príchod milujúceho. Radosť Márie a tých, ktorí očakávajú príchod Mesiáša a jeho daru spásy, sa mení na slová hymny vďaky: "Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi…” Vety, ktoré vyjadrujú nepochopiteľné a nevšedné Božie dielo v dejinách ľudstva. Sú vyjadrením radosti, ktorá vyviera z Máriinej schopnosti odhaliť Boha a dielo jeho milosti v jej osobnom živote. Možno sa pýtate: ako je to možné? Teda, ako je možné odhaliť Božie konanie a prítomnosť v tejto hektickej dobe? Tak, ako Mária, začať hľadieť na svoj život s pohľadom pravdy. V tom momente odhalíme ten kontrast medzi Bohom, ktorý koná “veľké veci” a našej ľudskej “poníženosti”, ktorej sa Boh túži ujať svojou starostlivosťou a láskou. Lk 1,46-56:  Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána...

Pred pár dňami som si uvedomil, že potrebujem novú peňazenku. Tá moja, po piatich rokoch denno-denného nosenia sa totálne rozpadla. Začal som sa obzerať po druhej, adekvatnej náhrade. Pritom som si uvedomil, že už nenosím v nej ani tak peniaze ako rôzne karty - vstup do hromadnej dopravy, troch knižníc, múzeí... V posledné dni Adventného obdobia, si uvedomujem, že mi chýba už len posledná “karta” k vstupu do toho Vianočného. Evanjelium nás pozýva nájsť ju v Máriinom srdci - v jej radosti, ktorá spôsobuje obdivuhodné veci: “Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý.” Ona, slobodná a nadšená, vedela ako prvá prijať radostné posolstvo prichádzajúceho Boha.  Aké je super, keď sa nachádzame v blízkosti šťastnej osoby. Ktorá do priestoru vnesie optimizmus a radosť. Bez toho, aby sme sa namáhali, aj my začneme prežívať vnútornú pohodu. Podobne ako Alžbeta, zvoláme: “požehnaná osoba, požehnaný plod jej života”. Pretože výsledok prijatia...

Trikrát denne začujeme zvoniť zvony z veže nášho kostola. Niektorí majú k tomu výhrady - asi majú pravdu. Nie pre „hmotný“ hluk, ale pre ten „duchovný“ hluk. Zvuk zvona predstavuje volanie. Je to zvuk, ktorý keď sa dostane do kanálov našich uší, naplní myseľ a dušu túžbou po Bohu, a to nie je pre mnohých ľudí pohodlné. Ale pre mnohých z nás je dôležité. V kresťanskej tradícii tento zvuk volá k modlitbe Angelus Domini. Angelus Domini, Anjel Pána, modlitba, ktorá nám pomáha prežiť udalosť zvestovania, o ktorom hovorí dnešný úryvkoch z Evanjelia na túto Štvrtú adventnú nedeľu. Popisuje situáciu, ktorá nebola ľahká pre budúcu matku Pána. "Ona sa nad jeho slovami zarazila ...", pripomína nám evanjelista Lukáš. Nenecháva sa však ovládnuť pocitmi, ale snaží sa zamyslieť: „... a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.“ Po anjelovom povzbudení: „Neboj sa, Mária!“ Mária počúva, prijíma, chápe. Boh nás volá rôznymi spôsobmi, aby ste sa zúčastnili jeho projekte, ktorý nazývame dejiny spás...

Nemať deti v niektorých kultúrach je osobnou katastrofou. Neplodnosť je hanbou pre africkáho muža; pre indických manželov, ktorých nemá kto pochovať (syn je "ten, kto zapáli oheň" počas kremácie); pre pár na Strednom východe, ktorí nemajú potomkov. Ide o tragédiu ľudskej nemožnosti. Pre Židov, chýbajúce potomstvo predstavovalo viditeľné znamenie neschopnosti mať účasť na Božích prisľúbeniach. Stav, ktorý prežívajú manželia Zachariáš a Alžbeta. Ale, ako je možné, že dvaja "spravodliví pred Bohom" a "zachovávajúci všetky Pánove prikázania a ustanovenia", nemajú mať účasť na Božom požehnaní? Akoby spravodlivosť človeka a Božie požehnanie neboli prepojené? Božia milosť nie je automatická - je to nečakaný dar Jeho milosrdenstva. A ešte k tomu, jeho milosrdenstvo prekonáva akékoľvek ľudské očakávania. Ide nad rámec toho, čo človek môže dúfať. A tak, Boh dáva Zachariášovi a Alžbete nie len dar potomstva, ale ich dieťa sa stáva symbolom Božej moci vo svete ľudskej...

Každý človek má inú prospektívu nazerania na svet. A tak sa často stáva, že tú istú udalosť každý z ľudí vyhodnotí rôznym spôsobom a mnohí aj s rôznym záverom. To, čo nás definuje je naša vybavenosť nazerania - náš temperament, naše prostredie, naše dejiny a mnoho ďalších aspektov. V tom je krása jedinečnosti každej ľudskej osoby, ale aj isté nebezpečenstvo nedorozumenia. Je zaujímavé sledovať rôzne reakcie jednotlivých osôb na tú istú udalosť, slová, reakcie. Mnohé videá a sám život nám to prináša. Aj Matúšové evanjelium nám prináša rozprávanie o Ježišovom narodení z pohľadu Jozefa. Ide o zviditeľnenie faktu, že Ježiš pochádza z Dávidovho potomstva a je ten, na ktorom sa napĺňajú Božie prisľúbenia. Je poznačené úžasom a radosťou, ale aj rozvážnosťou Jozefa. On je jediný, ktorý pozná, že dieťa, ktoré čaká Mária nie je jeho. Ku naplneniu Zákona ju má prepustiť a vystaviť potupe. Uvažujúc (dôležitý mužský aspekt, na ktorý mnoho dnešných mužov zabúda a radšej blúdi po krčmách) príde na ri...

Americký politik, ex-generál a ex-minister zahraničných vecí Colin Powel pri istej príležitosti povedal: "Neexistujú tajomstvá na získanie úspechu. Je to výsledok prípravy, tvrdej práce a učenia sa z chýb.” Dodal by som, že z vlastných i tých cudzích. Toto poznanie je možné aplikovať vo všetkých rozmeroch ľudského života. I toho duchovného. V tomto Adventnom období, počas ktorého sa približujeme k sláveniu Vianoc, sa zamýšľame nad udalosťami, ktoré predchádzali narodeniu Ježiša Krista. Dnes nám evanjelium prináša jeho rodokmeň. Vymenovanie troch štrnástich generácií, počas ktorých bola Božia vôša pripravovaná a dozrievaná. Nájdeme tam svätcov i hriešnikov, verných i neverných, bohatých i chudobných, kráľov i poddaných… Všetci sú súčasťou dejín spásy. Môžeme a nemusíme súhlasiť s historickou presnosťou tohto Ježišovho rodokmeňu. To, ani jeho pisateľ, inšpirovaný Duchom Svätým, nemal v pláne. Jeho cieľom bolo poukázať na skutočnosť, že Boh v celých dejinách ľudstva vstupoval do ľuds...

Poznáme na vlastnej koži, akú dôležitú úlohu v každodennom živote zohráva motivácia. Z psychologického hľadiska je to “súbor dynamických faktorov, ktoré usmerňujú konanie jednotlivca k určitému cieľu”. Môžeme povedať, že akékoľvek konanie bez správnej motivácie pravdepodobne zlyhá. V podstate existujú jej dve funkcie: povzbudenie k činnosti a riadenie správania človeka. Koľko zaujímavých podnetov pre našu vieru nájdeme v dnešnom evanjeliu, ak si ho prečítame pod týmto zorným uhlom. Ježiš sa v dnešnom evanjeliu obrátil na “veľkňazov a starších ľudu” s podobenstvom o dvoch synoch. Prvý syn odpovedal na návrh otca: “Nechce sa mi,” no potom oľutoval svoj postoj a šiel. Môžeme ho definovať ako rebela. Jeho túžba  byť nezávislým  je jeho primárnou motiváciou. Ale jeho konečné správanie voči otcovmu návrhu je motivované úctou. Druhý syn ihneď odpovedal: “Idem, Pane!”, ale nakoniec nešiel. Môžeme ho zadefinovať ako servilný. Jeho primárnou motiváciou bola bázeň pred otcom. A...

Dejinách ľudstva sa mnohí zamýšľali nad konceptom identity. V súčasnosti sociológia ho definuje ako predstavu, ktorú má jednotlivec sám o sebe, berúc v úvahu svoj vzťah k sebe samému i k spoločnosti. Ide o špecifické charakteristiky, ktoré z neho robia bytosť jedinečnú a nezameniteľnú. Avšak, pretože do tohto hodnotenia vo vnútri je aj jeho vzťah k spoločnosti a tá sa neustále mení, mnohí definujú identitu ako niečo neustále meniace sa a nestabilné. Je tvorené v rôznych situáciách každodenného života. Tak ako včerajšia otázka Jána Krstiteľa: “Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?”, ako aj tá dnešná veľkňazov a starších: “Kto ti dal túto moc?”, viac či menej kladú otázku po Ježišovej identite. Ježiš v tomto prípade nedáva odpoveď, ktorú sme našli vo včerajšej odpovedi na Jánovu otázku. Protiotázkou sa snaží vyniesť na povrch ich pozíciu odmietnutia. Zároveň ich vyzýva k hľadaniu a priznaniu pravdy a nie z vypočítavo...

Čo pre vás znamená „čakať“? Zabíjanie času? Vytváranie priestor pre druhého? Neprítomnosť? Pre dnešného človeka nie je ľahké čakať, alebo sa zdá, že sa nevie dočkať. Čakanie môžeme definovať ako čas medzi „očakávanou, ale ešte nesplnenou túžbou“ a „okamihom naplnenia tej túžby“. Je zrejmé, že nedostatok realizácie silnej túžby - inak ju nečakáme - vedie k pocitu úzkosti. Celé prežívanie Adventu je sústredené v slove „čakať-očakávať“. Nachádzať sa v podobnej situácii ako Vyvolený národ, ktorý žil v očakávaní Mesiáša. Preto pochádza táto trojitá otázka Židov, ktorú čítame v dnešnom evanjeliu. Židia chceli vedieť od Jána Krstiteľa: „Čo hovoríš o sebe?“ V okamihu, keď sa objaví človek, ktorého evanjelista Ján definuje ako „svedka, ktorý prišiel vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili“. Je zrejmé, že vodcovia národa prichádzajú, by prežili najsilnejšiu z túžob - túžbu po spravodlivosti, sile a slobode Izraelského ľudu. Ale Ján v Krstiteľ v sebe spoznáva iba toho, kt...

Som rád, že uprostred mestskej časti, v ktorej pôsobím ako správca farnosti, je postavený adventný veniec. Spolu s pribúdajúcim vianočnými dekoráciami na domoch, pripomína svetu, že prežívame čas prípravy. Avšak, pritom som si položil otázku: Čo chceme pripraviť? Prostredie okolo nás? Naše vzťahy? Nás samých - emócie, myšlienky a skutky? V dnešnom evanjeliu čítame, ako Ježiš, spolu s apoštolmi, zostupuje z vrchu premenenia, na ktorom sa ukázal v sláve. Traja učeníci, Peter, Jakub a Ján, ho videli uprostred, medzi dvoma star viery Izraelského národa (Mojžiša a Eliáša). Je prirodzené, že z ich úst pri zostupovaní prichádza otázka: "Prečo zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš?” Odpoveďou Ježiš odhaľuje tajomstvo Jána Krstiteľa. Problém generácie, ktorá neprijíma Jána, tkvie v nedostatku všímavosti. Výsledkom je, že nedokáže rozpoznať podstatu udalostí a osôb. Na rozdiel od nich, traja učeníci hľadia iným spôsobom. A, i keď ešte nerozumejú úplne udalostiam, správnymi otázkami ...

Mám rád polemiku - je v nej obsiahnutý život a nadšenie z diskusie. Opakom je postoj nezáujmu, naplnený nevšímavosťou či ľahostajnosťou. Takýto človek sa často uchyľuje k povrchným konštatovaniam a patetickej kritike štýlu: “Všetci sú takí…” alebo “Nemá to zmysel…” Možno hovoriť o tvrdosti či zatrpknosti srdca, ktoré nedokáže jasať či byť sklamané nad gólom spolu s plným futbalový štadiónom. Hovoríme o duchovnej smrti človeka. V dnešnom evanjeliu čítame o tom, ako Ježiš lamentuje nad súčasníkmi: "Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste". Stojí pre generáciou, ktorá stratila nadšenie pre bežné veci, ako pískanie na píšťalke či plač. Situácie, ktoré vzbudzujú ľudské emócie - radosti či smútku. Ježiš poukazuje i na následky takejto necitlivosti či ľahostajnosti: "Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: ‚Je posadnutý zlým duchom.‘ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: ‚Hľa, pažravec a pijan…‘" Aby človek bol pravým kresťanom nesmie strat...

Ak chceme správne vyhodnotiť veci, ktoré sa dejú okolo nás, musíme mať dobre zadefinované parametre. Ak si zvolíte nesprávne, výsledky budú nepoužiteľné. To platí v bežných hodnoteniach a ešte viac pre hodnotenie činnosti a prítomnosti Boha medzi nami. Pri tomto hodnotení nemožno použiť kritéria tohto sveta.  Pri čítaní dnešného úryvku, vnímam v ňom práve tento cieľ. Ježiš chce svojich učeníkov pozvať k novému spôsobu čítania a hodnotenia Božej prítomnosti a činnosti v dejinách ľudstva: "Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on.” Pretože Boží pohľad a voľba je veľmi odlišná od spôsobu, ktorý používa svet. Prvým predpokladom takéhoto pohľadu je prijatie výzvy: "Kto má uši, nech počúva!” Započúvať sa do slov “prorokov i Zákona, až po Jána”. Tam odhaliť, ako si Boh “svojským” spôsobom pripravuje cestu, aby v Ježišovi Kristovi zjavil svoj záujem o človeka. Následne byť pripravený takýmto...

Poznáme všetci chvíle, keď sa naša bolesť zdá byť nesmierna a neprekonateľná. V tom momente strácame zo zreteľa skutočný kontext života - že život je tajomstvom, ktorého súčasťou sú všetky rozmery (dokonca aj bolesť). V tej chvíli nie sme schopní dostať sa z osobnej izolácie. Dnešný krátky úryvok z evanjelia nám ponúka Ježišovo pozvanie práve pre takéto chvíle: "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení". V ňom Ježiš zhrnie dva dôležité aspekty utrpenia: 1) len v spoločenstve môžeme prekonať únavu a preťaženie; a 2) bolesť a utrpenie sa odlišujú od zla, pretože nie vždy majú svoj pôvod v zle. Utrpenie, námaha a preťaženie sa stávajú volaním k novému spôsobu života. Ide o spôsob prežívania v vo vzájomné zdieľaní s druhým. Prvým krokom je ísť na miesto, kde môžeme zobrať na seba jarmo Božej lásky, aby sme následne spočinuli na mieste odpočinku pre svoju dušu (aj toto uvažovanie vzniklo na takomto mieste). A Ježiš nás uisťuje: "Moje jarmo je príjemné a moje bre...

Keď nás niečo vyruší, spontánne sa zastavíme a začíname prehodnocovať svoju situáciu. Čím silnejší impulz, tým dlhší čas potrebujeme. Za “zatvorenými dverami” prechádzame svoje rozhodnutia, rozhovory či konania. Ak si ten čas nedoprajeme, mnohé otázniky vzniknuté pri tejto situácii, zostanú otvorené a budú nás neustále prenasledovať. Je potrebné sa pýtať seba i svoje okolie. Máriu zaskočila návšteva anjela a jeho pozdrav. Čítame: “Zarazila sa nad jeho slovami a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav”. Napriek tomu ju nepreniká strach, práve naopak, otvorene komunikuje s anjelom, ktorého posiela Boh. Pýta sa oznamovateľa: “Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?” Po vysvetlení anjelom, mladá slečna sa otvára novému povolaniu byť matkou. Prijíma túto úlohu, a tak manifestuje svoju úplnú vnútornú slobodu. Tak ako Mária, každý účeník potrebuje vnútorne spracovať pozvanie, ktoré prichádza od Boha. V tichu a v spoločenstve sa kreatívne pýtať. Ako naplno realizovať toto volanie: Ako sa to s...

Jedna z charakteristických vlastností človeka (ale aj mnohých zvierat) je zvedavosť. Asi tou najväčšou túžbou je poznať budúcnosť. Mnohí jej predpovedanie omylom pripisujú prorokom, ktorým je zverená omnoho dôležitejšia problematika, ako nezmyselné predpovedanie budúcnosti. Dnešné evanjelium nám pripomína toto dôležité prorocké povolanie. Hovorí o Jánovi Krstiteľovi, ktorý je pozvaný pripraviť cestu Bohom poslanému Mesiášovi. Jeho úloha, ako aj úloha ostatných prorokov, bola vysvetľovať prítomnosť; pomáhať ľuďom pochopiť ich život z pohľadu viery; mať otvorené oči pre nové prichádzajúce skutočnosti, chápať ich zmysel a význam. Každý kresťan je povolaný stávať sa takýmto Božím prorokom v konkrétnych skutkoch a prejavoch. Chápajúc život a prekonávajúc pokušenie limitovať sa len na moderné idoly: Ja, kariéra alebo peniaze. Kresťan pomáha naplniť prázdnotu, ktorá vznikla v srdciach ľudí. A ľudia túžia aj v dnešnej dobe počuť o tom, čo ich privedie k plnosti pravdy. Aj Advent môže byť príle...

Osobné stretnutie bolo a bude ten najdôležitejší spôsob komunikácie. Francúzsky filozof a spisovateľ Jean Guitton napísal: "Verím v Boha kvôli stretnutiam. Všetky ostatné vysvetlenia sú zbytočné, verím v stretnutia.” Osobné stretnutie je v sebe nesie pohyb priblíženia sa k druhému a vstúpenie do jeho intimity. Dnešný úryvok hovorí o dvoch slepcoch, ktorí kričia z diaľky na Ježiša: "Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!” Kristus v tom okamihu sa neponáhľa s reakciou na ich potrebu. Ale, ako pokračuje evanjelium: “keď potom vošiel do domu”, akoby bolo potrebné k tomuto zázraku vytvoriť priestor “intimity”. Oni ho nasledujú, priťahovaní k zdroju oživujúcej sily. Presvedčenie slepcov o Kristovej moci je obdivuhodné. Tento úryvok uisťuje každého učeníka, že Boh túži byť blízko každému človeku. Nezostáva vzdialený a neodpovedá na jeho otázky a potreby z diaľky, ale vytvára priestor pre osobné stretnutie, aby sa následne dotkol prosiaceho človeka. Po jeho dotyku, učeník odchádza uzdraven...

Istý človek definoval našu spoločnosť ako “presýtenú”. Sme presýtení rôznymi druhmi jedla, preto sa začíname tešiť klasickému hovädziemu mäsu vybranému z vývaru. Sme presýtení rôznymi spoločenskými a kultúrnymi zážitkami, preto sa tešíme na obyčajný zimný večer s nohami v teplých ponožkách a vyloženými na konferenčnom stolíku. Sme presýtení, a predsa nie sme sýti. Dnešné evanjelium nám prináša “správu” o rozmnožení chleba. Ježiš hľadí na tých, ktorí prichádzajú k nemu, aby sa uzdravili, počúvali a nasýtili sa. A on napĺňa ich túžbu - uzdravuje ich (nasycuje ich túžbu po zdraví), učí ich (nasycuje ich hlad po poznaní). Potom vníma ich ďalšiu potrebu: "Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni sa zdržiavajú pri mne a nemajú čo jesť. A nechcem ich prepustiť hladných…” Boh je ten, ktorý priťahuje k sebe ľudí, ktorí potrebujú pomoc, nasýtenie. On však nedáva len to, po čom v tom okamihu túži ľudské srdce. Dáva i to, čo sám spoznáva ako potrebné pre človeka. Pretože on je naplnením ľudskej tú...

Je prirodzené, že akonáhle otvoríme oči, začneme objavovať krásu sveta, ľudí a udalostí. Jas slnečných lúčov i šero pohybujúcich tieňov nás privedie k úžasu a vďake nad nevšednými obrazmi. Nejde o utilitaristickú chválu, ktorou častujeme “potrebných” ľudí. Ide o spontánny krok predchádzajúcich odhalení. Niečo, čo v našich komunitách veľmi zanedbávame. V dnešnom evanjeliu počujeme ako Ježiš sa necháva uniesť postojom radosti. Evanjelista nám prináša obraz chváliaceho: "Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.” Sú to slová osoby, ktorá si uvedomuje, že všetko čo má, prijala od Otca. Je vyjadrením typickej radosti osoby, ktorá žije otvorenom vzťahu a opravdivej slobody. Ježišova chvála je vyjadrením srdca, alebo skôr odozva srdca na to, čo oči vidia. V pozadí je pokora a schopnosť rozpoznať prítomnosť Boha a jeho dobra v temných dejinách sveta. Tento...