Priestor modlitby

Od svojho detstva sa pohybujem v kresťanskom prostredí, ktoré ma priamo alebo nepriamo ovplyvňuje. Ovplyvňuje to, kým som a aké sú moje rozhodnutia, každodennosť či zvyky. Avšak, často v sebe prežívam nutkanie, vyjadrené vo výzve: “Duc in altum”. Ísť o krok ďalej, ako mi to diktuje to moje prostredie.

V dnešnom evanjeliu čítame o takomto Ježišovom kroku. Radikálnym spôsobom prinavracia pôvodný Boží zámer s chrámom: "Môj dom bude domom modlitby.” Ubehli stáročia a rôzne (možno i podvedomé) rozhodnutia zodpovedných spôsobili, že tento dom sa stal “lotrovským pelechom”. Ježiš vyháňa prítomných predavačov a následne prichádza, aby "denne učil v chráme”. Znovu dáva chrámu ten pôvodný zmysel - robí z neho priestor, v ktorom sa človek stretáva s Bohom.

Cirkev, kompetentní, ale i každý z nás veriacich si musí klásť otázku: Či naše rutinné (možno i sympatické či dobromyseľné) náboženské prejavy neberú posvätný priestor a duchovný dych iným? Či nevytvárajú určitý múr medzi Bohom a človekom, ktorého výsledkom je, že nám istého dňa naša dcéra či syn zahlásia: Mami, oci, nevidím zmysel chodievať do kostola. Neviem, akoby vyzeral môj život, ak by som nebol kňazom. Ale, ak by moja formácia pokračovala rovnakým smerom ako doteraz, asi tých 25-30 minúť denne by som chcel stráviť v Božom chráme. Prečo sú tie naše chrámy prázdne?

Lk 19,45-48: Keď Ježiš vošiel do chrámu, začal vyháňať predavačov a povedal im: „Napísané je: ‚Môj dom bude domom modlitby.‘ A vy ste z neho urobili lotrovský pelech.“

A denne učil v chráme. Ale veľkňazi, zákonníci a vodcovia ľudu sa usilovali zabiť ho. Ibaže nevedeli, čo robiť, lebo všetok ľud na ňom visel a počúval ho.