Putovanie s Jakubom (2): Rozhodnutie

Už ste si niekedy položili otázku: Čo mi bráni v tom, aby som urobil niečo neobvyklé? Je to racionálny dôvod, ľudia, strach, obavy, cieľ? Austrálsky spisovateľ Sergio Bambarén vo svojej knihe „Delfíny“ poznamenal: „Rozhodnutiami definujeme kým sme. Sú spôsobom, ktorým našim snom dávame zmysel a život. Sú cestou, ktorou sa stávame tým, čím chceme byť.“ Vedieť sa rozhodnúť je najdôležitejšia vec v živote človeka.

Každý pútnik, ktorý objaví v sebe túžbu putovať do Santiaga de Compostela, musí prijať rozhodnutie vykročiť. V tomto prípade to nie je ľahké rozhodnutie. Ako som spomínal minulý týždeň, ide o pešiu púť, ktorá trvá dni, týždne a pre niektorých i mesiace. Ja som sa rozhodol pre cestu, ktorá začína v horskom stredovekom kláštore, v ktorom boli prijímaní pútnici, čo prichádzali z Francúzska cez Pyreneje a smerovali k hrobu sv. Jakuba.

Keď som si prezeral fotky z tejto hraničnej dedinky s 30 obyvateľmi, našiel som jednu s návestnou tabuľou, ktorá oznamovala vzdialenosť do Santiaga de Compostela. Bolo tam krásnych 790 km. Bolo to pekných 25-26 dní kráčania. Rozhodnutie vykročiť mi uľahčili moji spolužiaci z Ríma, ktorí sa chceli ku mne pridať. Ale Božie cesty sa líšia od tých našich. S približujúcim sa dátumom, ich nadšenie upadlo natoľko, že nakoniec som išiel sám. Asi putovanie za sv. Jakubom si musí každý vyšľapať sám.

Ešte v posledný deň, keď som kupoval letenku do Barcelony a hľadal spoj do Roncesvalles, zaznievala vo mne otázka: To, čo nájdem na konci putovania, stojí mi za tu námahu? Predsa len túžba po dobrodružstve zvíťazila i u takého štyridsiatnika, ako som ja. Napísal som španielskej asociácii Priatelia Svätojakubskej cesty v Španielsku, kde som žiadal o informácie možnosti presunu z Barcelóny do Roncesvalles. V priebehu pár minút mi volali z Barcelony, že jedni manželia, ako pútnika, ma prenocujú v Barcelone a vypravia na druhý deň do Roncesvalles.

Vtedy som si uvedomil, ako sa Boh stará o človeka, ktorý hľadá cestu k nemu. Nenechá na holičkách toho, kto sa rozhodol vykročiť. Len treba sa rozhodnúť a urobiť prvý krok. To platí vždy. Pri každom jednom životnom rozhodnutí. Urobiť prvý krok musí človek, potom už Boh kráča s ním. Ak to nie je jeho cesta, Boh mu ukáže inú. Pre neho tú pravú. Ale človek musí vykročiť. Je tragický život toho, kto prešľapuje na jednom mieste.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Nesúďte!

Pôst - očakávanie

Bohu milá obeta