Súcitiť s človekom
Súcit môžeme definovať ako pocit, ktorým sa vie jednotlivec vcítiť do utrpenia iného. Ide o altruistickú emóciu, ktorou sa človek stáva mostom, cez ktorý trpiaci zanecháva svet bolesti a smeruje k šťastiu. Svojou prítomnosťou chce pomôcť dotyčnému prekonať čas bolesti a utrpenia.
Dnešný úryvok predstavuje postoj farizejov, ktorý evanjelium definuje ako „zaslepenosť srdca“. Farizeji sú bez súcitu vzhľadom na pozíciu človeka, ktorý nemôže hýbať rukou. Ich pozornosť nie je zameraná na jeho dobro (chýba tam súcit s trpiacim), ale na to, či Ježiš: „ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať“. Či zachová alebo nezachová Zákon.
Farizeji sa nezaujímajú o Božiu logiku - včera sme ju definovali ako „logiku potreby“. Logika, ktorá vedie Boha k tomu, aby vnímal potrebu konkrétneho človeka. Aby i v deň, kedy má oddychovať, nemal zábrany konať dobro a zachraňoval. Božia túžba slúžiť dobru a životu. Aj my, jeho učeníci, sme pozvaní, aby sme boli služobníci dobra a spravodlivosti.
Mk 3,1-6: Ježiš znova vošiel do synagógy. Tam bol človek s vyschnutou rukou. A oni naň striehli, či ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať.
Tu povedal človekovi s vyschnutou rukou: „Staň si do prostriedku!“ A tamtých sa opýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ Ale oni mlčali. S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: „Vystri ruku!“ On ju vystrel a ruka mu ozdravela.
Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.
Komentáre
Zverejnenie komentára