Škola modlitby

Človek je ako nikdy nekončiaci projekt - je bytosťou otvorenou a formovateľnou. Neustále nás ktosi alebo čosi formuje - počnúc našimi rodičmi, učiteľmi až po náhodné udalosti či uvedomelé rozhodnutia. Toto všetko vplýva na to, kto sme. Sú momenty, v ktorých sa potrebujeme pozastaviť nad tým, čo sa z nás stáva - dozrieva.

Ježiš túži po tom, aby viera učeníkov neustále dozrievala. Aby nepotrebná a zle postavená viera nebránila učeníkovi stretnúť sa s Bohom a s druhými. Preto pozýva pozastaviť sa nad takým prostriedkom ako je modlitba: "nehovorte veľa ako pohania … nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili”. Aby napomáhala človeku k stretnutiu s Bohom-Otcom i byť nablízku človeku.

Modlitba sa tak stáva školou dozrievania. Skrze ňu sa naše srdce očisťuje od všetkých nepotrebných túžob a vytvára sa v ňom priestor vnútorného odpočinku. Duša sa znovu vnára do pravdy prijatej v krste a oživuje sa naša schopnosť volať: "Abba, Otče!” Ide o školu trpezlivosti a pokory. Vychováva nás k tomu, aby sme uverili, že šťastie ktoré hľadáme, už nás niekde očakáva. Jediný dôvod, prečo sme ho ešte nenašli, spočíva v tom, že sme ešte na ceste.

Mt 6,7-15: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.

Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého.

Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“