Putovanie s Jakubom (3): Boh sa stará

Ocitol som sa v španielskej Barcelone na letisku, kde pri východe ma čakala Anna. Členka asociácie Priateľov Svätojakubskej cesty. Zaviedla ma do bytu po rodičoch manžela, kde mi ponúkli ubytovanie za dobrovoľný príspevok. Postarali sa o credencial, čo je obdoba pasu či občianskeho preukazu, ktorým sa pútnik legitimuje na ceste a zbiera pečiatky z miest, kde bol ubytovaný (poprípade, ktoré cestou navštívil).  

Keď sme vstúpili dovnútra, rozvoniavalo to tam zapekanými zemiakmi. "Spoločne sa navečeriame a potom ťa posprevádzame po Barcelone", hovorila mi. Pričom dodala: "Jedol si už tortilla de patatas? Manžel chystá na večeru. Je to tradičné španielske jedlo." Ukázala mi byt, pričom sa vyzvedala, čo robím. Hovorím, že som študentom v Ríme. "A ty si kňaz? Môžeš nám posvätiť tento byt?" Byt bol prerobený k tomu, aby vedel prijať dvanásť pútnikov, ktorí by potrebovali prenocovať v Barcelone.

Pred večerou som im požehnal byt-ubytovňu. Počas večere mi porozprávali svoje príhody, ktoré každoročne pri svojom putovaní zažívajú. Ich najbližšia dovolenka bude Púť sv. Olafa, v Švédsku. Ich skúsenosti zhrnul jej manžel: "Pri mnohopočetnom putovaní rôznymi cestami sme zistili, že človek ku šťastiu potrebuje naozaj málo. Čím viac máš, tým menej sa vieš naozaj radovať!" Potom nasledovala večerná prechádzka centrom hlavného mesta Katalánska a povinná zástavka pri Gaudiho veľdiele Sagrada Familia. Potom odpočinok.

Okolo siedmej ráno ma pred bytom čakali manželia, aby ma odprevadili na autobusovú stanicu. Z autobusu som vystúpil po ôsmych hodinách v Pamplone, kde už stál pripravený ďalší, ktorý ma s ďalšími štyridsiatimi pútnikmi z rôznych kútov sveta odviezol k nocľahárni v Roncesvalles. V tom čase tam už bolo ubytovaných viac ako 350 pútnikov. Potom, ako som sa zložil v izbe s dvoma Holanďanmi, manželmi z Rakúska, rodinou z Talianska a sprche na otvorenom priestranstve, kde ma štípali ovady, vybral som sa do preplneného starobylého kostola na sv. omšu.

Nejako sa mi to zdalo veľmi jednoduché. Aj keď som bol len na začiatku 30 dňového putovania, všetko šlo ako po masle. Bez nejakých problémov. Jednoducho Boh sa stará, len ho treba prijať. Život nie je až taký ťažký, ako sa zdá na prvý pohľad. Len my si ho komplikujeme rôznymi nepotrebnými rozhodnutiami, vecami a myšlienkami. Čím viac hľadáme jednoduchosť a úprimnosť, tým viac zažijeme Božou starostlivosť a Božiu prítomnosť v človeku, ktorého nám Boh posiela.