Ozajstná odmena

Prvé roky mojej mladosti som žil v komunistickom systéme. Chceli nás presvedčiť o dôležitosti totálnej rovnosti medzi ľuďmi. Z prítomnosti výhod, ktoré sa dostávalo členom alebo spolupracovníkom komunistickej strany, vzišiel veľavravný slogan: rovný medzi rovnejšími. Odmena v kapitalistickom zmysle bola považovaná za nespravodlivú, ktorá vytvára sociálne rozdiely. Ale, človek nepotrebuje veľa inteligencie, aby si uvedomil, že aj matka v rodine sa správa inak ku skoro dospelému synovi ako k jeho malej sestričke - a tento jej postoj je spravodlivý.

I dnešné podobenstvo predstavuje zdanlivo nespravodlivé zaobchádzanie s robotníkmi zo strany hospodára. Každý z nich dostáva rovnakú odmenu, aj keď vykonali odlišnú prácu. Cirkevní otcovia našli skvelú odpoveď na vysvetlenie tohto podobenstva. Denár bol v tom čase považovaný za najvyššiu dennú odmenu pracovníka. A v tomto podobenstve je prirovnaný ku Nebeskému kráľovstvu - najväčšia Božia odmena, ktorú si človek dokáže predstaviť. A Božie kráľovstvo sa nedá rozdeliť - človek sa stanete jeho časťou alebo nie.

Je tu však prítomná ešte jedna zaujímavá skutočnosť. Už to, že človek môže pracovať v Božej vinici, je pre neho odmenou. Mnohí nedostali toto povolanie - výsadu. Alebo sa k nim dostala až neskôr (dôvodov prečo je mnoho, tak objektívnych ako aj subjektívnych) - na konci dňa. A tak, my pokrstení, stojíme pred dôležitou otázkou: Vieme oceniť (zároveň aj ďakovať) skutočnosť, že sme sa stretli s Kristom už začiatku našej životnej cesty? To, že Ho môžeme denne spoznávať, pretože sme slobodní? Pritom nezabúdať na prežívanie radosti s tými, ktorí to dosiahli neskôr?

Mt 20,1-16: Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice.

Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.‘ A oni šli.

Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne.

Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: ‚Čo tu nečinne stojíte celý deň?‘ Vraveli mu: ‚Nik nás nenajal.‘ Povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice!‘

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!‘

Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári.

Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘

Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘

Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“