Lekár duše

„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mt 9,12). Slová veľmi pravdivé a jasné. Nedá sa im nič vytýkať. Napriek tomu ťažko akceptovateľný, ak je spojený so životom viery.

Totiž riskujeme, že ho pripíšeme na konkrétnu situáciu, ktorá sa nás netýka. Že sa to týka tých druhých. Bude chýbať rozpoznávanie toho, že vše
tci potrebujeme lekára. Všetci potrebujeme Pána a jeho milosť.

Totiž on je trochu iný lekár, ako v medicínskom chápaní. Je lekárom, ktorý odpúšťa, prejavuje milosrdenstvo. A ono umožňuje rozpoznať Boha - aký je; ale rozpoznať aj to, akí sme my ľudia.

Duchovný Silvano Fausti to napísal takto: "Pán je niekto, kto nás zachraňuje a ospravedlňuje. Tým dáva zmysel a chuť nášmu životu. Ak toto prijmem, potom moje zlo sa stáva miestom odpustenia; moja bieda je miestom milosrdenstva, moje limity miestom spoločenstva s Pánom. On je ten, ktorý ľudský život, s jeho obmedzeniami a hriechmi, robí božským!“

Mt 9,9-13: Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním.

Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi. Keď to videli farizeji, hovorili jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“

On to začul a povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“