Cesta k Bohu

Aj napriek rôznym možnostiam poistenia, zabezpečenia, ochrany sa ľudský život stáva čoraz neistejší. Na rozdiel od minulosti, naša osobná budúcnosť závisí od mnohých externých vplyvov. Preto neistota (reálna či fiktívna) sa stala súčasťou ľudského uvažovania a každodenného rozhodovania. Na vlastnej koži to zakúšame v tejto situácii s Covid-19.

Do tejto ľudskej neistoty, trochu zvláštne, zaznievajú Ježišove slová rozlúčky: "Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa.” Apoštoli nechápu tieto slová. Ľudsky od neho očakávajú ďalšie a ďalšie úspechy, na ktorých aj oni môžu participovať. A on upriamuje ich pozornosť na odlúčenie, na cestu, ktorú musí podniknúť sám. Preto je namieste otázka, ktorú kladie Tomáš: "Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!”

Znova tu, preformulovane, zaznieva otázka: "Rabbi, kde bývaš?” Už spoznali, že existuje jediné miesto, ktoré je prameňom plnosti života. Opravdivý a bezpečný domov je v prítomnosti Boha. Pretože ľudské srdce bolo stvorené, aby prebývalo v ňom. Avšak učeníci nevedia spôsob a cestu, ako k nemu môžu "sami" dôjsť. A majú pravdu, sami to nedokážu. Preto im Ježiš prízvukuje: "Ja som cesta, pravda a život.” Len skrze neho dokáže človek dôjsť na miesto pokoja a radosti - aj napriek nástrahám, ktoré prináša Zlý i svet. Imitujme jeho cestu.

Jn 14,1-6: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“

Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“

Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“