Tajomný symbol

V sekulárnej dobe prevláda v Západnej spoločnosti tendencia odstraňovať (alebo aspoň limitovať) viditeľné náboženské symboly. Zvlášť sa to dotýka kríža, ktorý pre kresťanov bol, je a bude v centre viery. Nie je to hocijaký kríž, ale ten Ježišov. Ten, o ktorom má každý kresťan hovoriť a evanjelizovať. Nie nadarmo sv. Pavol hovorí: "my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť.” 

Ježiš o ňom uvažuje spoločne s Nikodémom počas tajomnej noci. Tento tajomný učeník, farizej, je svedkom momentu, kedy Ježiš predstavuje svoj kríž. Miesto, podobné tomu, kde "Mojžiš vyzdvihol na púšti hada”. Podobne ako Mojžišov had, "musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život”. Kríž sa tak stáva centrálnou udalosťou, skrze ktorú Boh spasil človeka.

Boh sa darúva pre človeka. A kríž sa stáva viditeľným znakom Božej lásky voči človeku. A keď zviditeľňujeme kríž, zviditeľňujeme túto obetujúcu lásku. Raz som v jednom rozhovore s mladými poznamenal: “Láska, ktorá nebolí, nie je láskou.” Akosi sa strhla vlna nevôle - dnešný človek nevie spojiť prežívanie lásky s obeťou a so zriekaním sa. A preto ťažko chápe, že kríž - ten Ježišo v prvom rade ale aj tie ľudské každodenné kríže - je dôležitý pre prežívanie skutočnej lásky. V jeho centre nie je utrpenie a bolesť, ale skrze obetu vyjadrená láska.

Jn 3,13-17: Ježiš povedal Nikodémovi: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka.

A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“

Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.