Božia odmena

Priatelia. Podobenstvo, ktoré Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu, je jedno z najviac znervózňujúcich a znepokojujúcich pre považujúcich sa "verných" učeníkov. Vyvoláva predstavu nespravodlivosti. Vyrozprávaný príbeh dobre poznáme: poľnohospodár-statkár ide von najať pracovníkov pre svoje pole, najme si niektorých z rána a potom iných v rôznych časoch dňa. Na záver dňa, po skončení pracovnej doby, na prekvapenie vypláca každému rovnakú mzdu.

Na pochopenie tohto záhadného prístupu tohto statkára, je nutné prijať dva podstatné predpoklady. Ponajprv pamätať, že "Božie cesty nie sú našimi cestami". Takto, odpoveďou na otázku: či tento príbeh nenarušuje spravodlivosť, je: "Nie, ide skôr o ukážku spravodlivosti, ktorá vyplýva z Božej vízie sveta." Tým druhým je vyhnutie sa náchylnosti chápať vzťah k Bohu ako odmenu alebo trest. Urobím dobro, Boh ma odmení; urobím zlo, Boh ma potresce.

Jednoducho, toto podobenstvo hovorí, že všetci sme pozvaní pracovať vo vinici Pána. To je najväčšia výsada, ktorú si možno predstaviť. Podieľať sa na Pánovom diele. Jej odmenou je plnosť spoločenstva s Bohom. A trápiť sa kvôli odmenám v tomto prípade je zväzujúce. Zväzujúce v tom, že nevieme sa tešiť z daru života s Bohom. V centre nie je radosť z práce či zo spoluúčasti na Božom diele, ale porovnávanie a závisť. Skúsme žiť a tešiť sa z plnosti tohto života.

Mt 20,1-16: Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice.

Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.‘ A oni šli.

Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne.

Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: ‚Čo tu nečinne stojíte celý deň?‘ Vraveli mu: ‚Nik nás nenajal.‘ Povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice!‘

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!‘

Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári.

Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘

Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘

Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“

Záverečná myšlienka: Prajem Vám, aby ste sa vždy pozerali na život z perspektívy Božieho kráľovstva. I poznámka mladej americkej spisovateľky Lauren Oliver nás k tomu môže inšpirovať: “Ten, kto vyskakuje smerom k nebu, môže padnúť. To je to pravda. Ale môže tiež začať lietať.”