Prítomný okamih

Keď sa má dieťa narodiť, rodičia hľadajú pre neho meno. Keď ho prinášajú ku krstu, často sa ich pýtam: Prečo ste si vybrali práve toto meno? Odpovede sa pohybujú v rozmedzí: “pretože chceme, aby niesol meno jedného z rodičov alebo starých rodičov”, až po “pretože ladí dobre s priezviskom”. Voľba, ktorá sa pohybuje medzi tradíciou otcov až po estetické cítenie.

Pre Izraelský národ výber mena nieslo v sebe charakter príslušnosti. Aj preto v dnešnom evanjeliu čítame o rozhodnutí príbuzných novonarodeného dieťaťa, ktorí: “chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi”. Ale rodičia, Alžbeta a Zachariáš, sa rozhodnú dať dieťaťu úplne nové meno. Ich odpoveď je jasná: “Ján sa bude volať.” Toto rozhodnutie privádza mnohých k úžasu - a úžas je postoj človeka zoči-voči prichádzajúcej novosti.

Rozdiel vo význame týchto dvoch mien sa na prvý pohľad nezdá relevantný. Zachariáš znamená “Boh si pamätá”; zatiaľ čo Ján znamená “Boh dáva milosrdenstvo”. Avšak tento prechod od jedného mena k druhému vyjadruje významný posun. Totiž, prvé sa zameriava na minulosť, na Božiu milosť prítomnú v dejinách. Teda minulosť definuje prítomnosť. To druhé, Ján, zameriava pozornosť na súčasný okamih - v prítomnom okamihu Boh prejavuje svoje milosrdenstvo. Prežívaná prítomnosť definuje budúcnosť. Preto, pod zorným uhlom Jánovej osobnosti, stojí každý z nás pred výzvou: Boh aj v tomto prítomnom okamihu chce čosi tvoriť v tvojom živote.


Lc 1,57-66.80: Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.
Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“
Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“
Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.
Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Nesúďte!

Pôst - očakávanie

Bohu milá obeta