Zamyslenia nad Božím slovom

Vo svete, v ktorom žijeme, platí pravidlo “byť v správnom čase, na správnom mieste a poznať správnych ľudí”. Zvlášť to posledné sa zdá byť dôležité - akoby úspech sa meral poznaním dôležitých osôb. Pričom nemusí ísť hneď o korupciu, ale o stretnutia, rozhovory, učenie sa, a skrze nich nasávanie modrostí a možností k realizácie. Byť pri “zdroji” poznania a možností. Dnešný úryvok z evanjelia prináša krátke podobenstvo, v ktorom vyzýva učeníkov, aby nevyhľadávali popredné miesta: "keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto”. Zaujať priestor, ktorý je vzdialený od zdroja informácií, centra diania, nuklea rozhodovania. Rozmýšľal som, prečo Ježiš ide opačnou cestou? Učeník je totiž pozvaný k jeho imitácii, a Kristus si zvolil cestu posledného miesta a cestu služby.  Posledné miesto je priestorom, z ktorého Kristus (i učeník) dokáže hľadieť na všetkých v sále, ktorých má pred sebou. Nikto nie je vylúčený z jeho pozornosti a jeho objatia. Ľudia na popredných miestach majú pred sebou...

Súčasťou každého jedného sviatku, výročia či oslavy je aj zídenie sa okolo stola. Podobne je to aj pri slávení nedele, pre nás kresťanov, pri slávení Dňa Pána. Jednoducho nedeľný obed patrí k prežívaniu tohto voľného dňa. Uvedomujeme si prítomnosť Pána v našom živote, ktorého sme s vierou prijali pri slávení v kostole. Zároveň je to výmena daru prítomnosti a iných dobier v kruhu vlastnej rodiny. Dnešný úryvok sa odohráva v dome popredného farizeja, ktorý ho - môžeme predpokladať - pozval po stretnutí v synagóge, pretože bola sobota, do svojho domu. Tam bol prítomný človek, ktorý mal vodnatieľku. Ježiš sa obracia na prítomných zákonníkov a farizejov s otázkou: "Slobodno v sobotu uzdravovať, či nie?" Jednoducho sa pýta, či je možné obdarovať človeka, ktorý potrebuje dar uzdravenia. Nachádzajú sa v priestore dobrosrdečného zdieľania duchovných a materiálnych dobier. O tom je každé jedno pozvanie na hostinu. Tento priestor presahuje strohú povinnosť, ako je to s vytiahnutím padnu...

Ak nám niekto oponuje a brojí proti nám, zvykneme ho zaradiť medzi našich "nepriateľov". Nepriateľsky (prinajmenšom s podozrením) sa začneme správať voči všetkým jeho návrhom, podnetom či ponukám. Takouto skupinou boli pre Ježiša i farizeji a ich spôsob prežívania viery. Aspoň v takom duchu nám ich vykresľujú evanjeliá. Predsa v dnešnom úryvku prichádzajú niektorí z farizejov so slovami: "Odíď odtiaľto, lebo Herodes ťa chce zabiť." Upozorňujú ho na nebezpečenstvo ohrozenia jeho života. Ježiš využíva túto situáciu, aby im vyjavil svoju cestu. Cesta, ktorá nie je cestou úteku, ale je to cesta naplnenia. Cesta ktorá ho privedie k oslave zo strany všetkých, čo budú volať: "Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom." Ježiš si je vedomí, že táto cesta smeruje k časnému tragickému naplneniu, ale nie k tragickému koncu. Bude to naplnenie skrze "vznešenú" smrť proroka v Jeruzaleme. Na tejto ceste ho sprevádzajú plač nad Jeruzalemom, ktorý ho odmieta a dôv...

Pred pár dňami som dostal otázku: Môže existovať nejaká spoločnosť (dodám i spoločenstvo) bez autority, hierarchii? Pre mňa odpoveď je jasná - nie. Každá spoločnosť si vo svojej histórii koniec-koncov nejakú hierarchiu vytvorila. Niektoré išli cestou spravodlivosti a pravdy, iné krivdou, násilím a klamstvom. Podobne je to v každom náboženstve.  V dnešnom evanjeliovom úryvku počúvame, ako Ježiš, zostupujúc z miesta modlitby, si vyberá "Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi". V centre pozornosti Evanjelistu je jeho výber, vyvolenie, ktoré je ovocím modlitby a osobného vzťahu s Otcom. Vytvára určitú hierarchiu, ktorá pochádza od neho samého. Zároveň samotným názvom - apoštol - definuje ich úlohu. Sú "poslaní", teda konajú v mene Ježiša. A tak hierarchia v Kristovej cirkvi má dva základné aspekty - vyvolenie a poslanie. A tu existujú dve nebezpečenstvá, ktoré sa v dejinách kresťanstva zviditeľnili cez gnosticizmus a pelagianizmus. Obe herézy majú jeden koreň - postaviť s...

Mnohé skutočnosti musíme popísať obrazne - cez príbeh či alegóriu. Zvlášť to využívame, keď začneme hovoriť hlbokých o vedeckých, psychologických či filozofických predstavách. A tak grécky filozof Hérakleitos z Efezu prirovnáva bežiaci čas tečúcej rieke. Podobne to robí i Ježiš v podobenstvách. Vyberá rôzne obrazy z každodenného života, aby priblížil zložité tajomstvá viery. V dnešnom úryvku to využíva, keď hovorí o Božom kráľovstve, ktoré sa "podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial vo svojej záhrade." A ešte: "Podobá sa kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí." Čo je teda Božie kráľovstvo, o ktorom hovorí Ježiš? Je to Boží spôsob, ktorým Boh usporadúva veci vo svete. Písmo je často v protiklade s tým, ako by to chcel človek. Ten je totiž omámený svojou hriešnosťou. Boh a Božie kráľovstvo je vedené pravidlom lásky. A tá sa prejavuje v malých dávkach, priam neviditeľných. Ako to horčičné zrnko či kúsok kvasu. Predsa pren...

Svedomie je tou hybnou silou, ktorá dáva človeku možnosť byť slobodnou bytosťou. Svedomie je akýmsi základom pre realizáciu všetkých slobôd - tak myslenia, vyznania, konania… A sloboda dáva človeku dôstojnosť, pretože človek sa stáva nositeľom práv a povinností.  Ježiš ohlasuje blízkosť Božieho kráľovstva v istej synagóge. Tam je prítomná žena, ktorá trpí neduživosťou, zhrbená, bez možnosti vyrovnať sa. Postihnutá chorobou chrbtice, ale i ťažoby pohľadov okolo kráčajúcich a, z pohľadu sociológie, tlakom židovskej kultúry, v ktorej žena musí byť bezpodmienečne podriadená a poslušná mužovi. A tak jej chýba to, čo robí človeka človekom - dôstojnosť. Ježiš prichádza na tento svet, aby obdaroval človeka pôvodnou dôstojnosťou slobodnej bytosti. Pri Božom dotyku "sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha”. Situácia, o ktorej prorok Baruch hovorí: “to, čo kráča zhrbené a choré, podlomené oči a hladujúca duša bude tebe, Pane, vzdávať chválu a oslavu”. Boh prinavracia svojím dotykom človeku ...

Nie je otázka ako otázka. Niekto sa pýta, pretože z hĺbky srdca hľadá ozajstnú pravdu o sebe a o svete okolo neho. Iný sa pýta, pretože hľadá len potvrdenie tej svojej pravdy a ostatné odmieta. Ďalší sa pýta, aby spochybnil toho, kto v niečo stabilného a nemenného už uveril. A existuje i taký, ktorý sa pýta, aby len zbytočne provokoval a podchytil v reči toho druhého. Práve takýto zámer mala aj otázka farizejov: “Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?” Z najpodstatnejšej otázky, čo má za úlohu pomôcť človeku zorientovať sa v živote, sa stáva provokačná otázka. Jej cieľom je pokúšať a podchytiť v reči. Ježiš sa nenecháva zmiasť. Jeho odpoveď je jasná: „Milovať budeš Pána, svojho Boha… Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” Ježiš takto zhŕňa celý Zákon a Prorokov do Zákona lásky k Bohu a k človeku. Pozýva človeka k prežívaniu opravdivej lásky. On sám sa stáva vzorom. Prijíma kríž, ktorý mal niesť človek, aby sa človek mohol postaviť pred Božiu milos...

V dnešnej dobe, sekularizáciu chápeme ako proces progresívnej autonómie politicko-sociálnych inštitúcií a kultúrneho sveta od priameho vplyvu náboženských organizácií. Určité rozlišovanie dvoch svetov, ktoré sa rozšírilo i prostredníctvom kresťanstva a Ježišovho učenia. Pohanské náboženstva (ale i mnohé súčasné) nemajú toto rozlíšenie medzi “cisárovým a božím”, medzi “profánnym a posvätným”. Dnešné evanjelium nám prináša zaujímavú situáciu, v ktorej je prítomná sakralizácia ľudských rozhodnutí či prírodných javov, ktoré sú následne pripisované Božiemu pôsobeniu. Konanie Piláta alebo pád veže v Siloe je vnímané ako Boží trest za hriešnosť človeka. Ježišova otázka: “Myslíte si, že títo ... boli väčší hriešnici ako ostatní ..., keď tak trpeli?”, odmieta takéto uvažovanie. Pozýva svojich učeníkov upriamiť pohľad na skutočné miesto Božieho konania. Primárne miesto Božieho pôsobenia je ľudské srdce - tam sa realizuje konverzia, ku ktorej Ježiš pozýva. A milosrdenstvo, trpezlivosť a starostli...

Štúdujúc politickú sociológiu objavíte, koľko rôznych cieľov si ľudia definujú v spoločnosti. A k tomu prispôsobujú i kroky k ich dosiahnutiu. Už Aristoteles, ale ešte viac Svätý Tomáš, pomenovali posledný cieľ spoločnosti spoločné dobro. Ono však nie je jednoduchým súčtom všetkých individuálnych záujmov. Naopak, zjednodušene povedané, ide o "vytváranie podmienok pre integrálny rozvoj ľudskej osoby a rôznych spoločenstiev". Ježiš, potom ako pozýva svojich učeníkov k pripravenosti a zrelosti, hovorí o sile ohňa a krstu, ktorý prináša tomuto svetu. Túži, aby ich sila sa prejavila čím skôr: "ako mi je úzko, kým sa to nestane!” Každý učeník, ktorý ich príjme (i jeho okolie) objaví ich účinky - niekto s nadšením a iný s odporom. Takáto rozdielna pozícia k sile, ktorá pretvára každý kúsok ľudského srdca, neodmysliteľne prináša i “rozdelenie”, o ktorom hovorí Kristus. Otroctvo hriechu je postavené na klamstve (nehovoríme o klamaní iného), ktorým človek klame samého seba. Totiž,...

Prekvapí ma, keď príde za mnou dvadsaťročný človek a mi hovorí: “Stále sa necítim zodpovedný ani zrelý, aby som mohol robiť vážne rozhodnutia". Vtedy sa pýtam: “Kto zlyhal, že dnešní mladí ľudia, aj keď sú dospelí vekom, sa necítia dostatočne zrelí, aby urobili vážne rozhodnutia?” Možno stojí za to, aby sme si všetci položili otázku: "Čo je skutočná zrelosť?” Pretože k tomu máme smerovať. Odpoveď možno nájsť aj v pasáži z dnešného evanjelia. Počúvame v ňom Ježišovu výzvu: "buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte”. Nie je to Zlý, na ktorého príchod a pokušenia sa máme pripravovať. Je to Syn človeka - titul, ktorý Ježiš dáva sebe samému - na ktorého príchod má byť každý učeník pripravený. Príprava na zlodeja znamená zaistenie vchodu, namontovanie mreží, nejaký alarm… Príprava na prijatie vzácneho hosťa znamená upratovanie, skrášlenie domu, otvorenie dverí… Vo vzťahu ku Kristovi nezabudnúť pritom na princíp: "komu veľa zverili, od toho ...