Zamyslenia nad Božím slovom

Viac ako samotný priestor, sú osoby, ktoré nás ovplyvňujú. Niekedy až natoľko, že sa cítime neslobodní alebo ako bábka v ich rukách. Ako nejaká vitrínka v dome, ktorú kde postavia, tam musí stáť. Asi aj preto je dôležité vybrať si tých správnych ľudí a spoločenstvo. Či si to uvedomujeme alebo nie, ale máme pri sebe ešte jedného priateľa - Boha. V istých momentoch sa môže javiť, ako v tej udalosti na loďke, že zadriemal. Paradoxne je to v okamihoch, kedy človek potrebuje najviac jeho viditeľnú prítomnosť. Keď, ako silná búrka, externé udalosti násilne ovplyvňujú jeho vnútorný pokoj. V tých okamihoch sa obraciame s krikom: "Pane, zachráň nás, hynieme!" ale i s vyčítkami: "Pane nedbáš, že hynieme!" Možno sme pozvaní menej hľadieť na pomyselné nebezpečenstvá a premôcť strach. Uvedomiť si, aká je slabučká naša viera a ako málo jej treba, aby "prebudila Boha" a priviedla ho ku konaniu. Mt 8, 23-27:  Ježiš nastúpil na loďku a jeho učeníci ho nasledovali. Na mori ...

Rád som sa prechádzal po meste Rím a pozoroval život okolo seba (aj s fotoaparátom v ruke). Pozorovať príchodzích turistov - mladých, dospelých, starších - ktorí hľadali nové skúsenosti. Za týmto hľadaním vidím hlad - túžbu poznania. V pozadí tejto túžby vnímam tajuplnú otázku: Kto som? Vidieť, poznať a skúsiť nám môže pomôcť odhaliť ten vlastný. Dnešné evanjelium prináša Ježišovu otázku: “ A za koho ma pokladáte vy?”  Otázka, v ktorej “Ja som” (Boh) pokorne žiada učeníkov: “Kto som?” Nie je to otázka roztržitého a strateného, ktorý chce nájsť svoju vlastnú identitu, svoj vlastný životný priestor. Nie je to ani otázka zvedavosti, s ktorou sa usiluje odhaliť, čo si ľudia myslia o ňom. Je to otázka, ktorou Ježiš pozýva učeníkov odhaliť jeho pravú identitu. Kresťanstvo nie je ideológia, ani doktrína či morálka. Kresťanstvo je životne dôležitý priestor vzťahov. Toho vertikálneho - t.j. medzi človekom a Bohom - v ktorom kresťan odhaľuje svoje synovstvo voči Stvoriteľovi. A horizontálneh...

Dnešný svet sa tak rýchlo mení a ponúka nám také množstvo premien, že sme si odvykli všímať maličkosti. To, čo nás prekvapí, vyvolá emócie, pohne k reakcii, predstavujú silné okamihy a rázne zmeny. Všednosť každodennosti nepredstavuje niečo, čo by stálo za povšimnutie. Paradoxne, miera, ktorou Boh hodnotí pozornosť človeka voči okoliu a blížnemu, je neskutočne malá. V dnešnom evanjeliu môžeme čítať, že ešte aj "za pohár studenej vody (... človek ...) nepríde o svoju odmenu." Je však potrebný aj správny úmysel. Podať pomocnú ruku s vedomím prítomnosti samotného Pána v blížnom. Totiž láska k otcovi a matke, k dcére a synovi, môže byť vyjadrením spontánnych inštinktov či morálnej povinnosti; kdežto slová Krista pozývajú učeníka prejaviť slobodnú lásku: "kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho".  A tak naša služba k blížnemu má byť charakterizovaná dvoma skutočnosťami. Prvou je správny úmysel. Nesmieme zabúdať, že Boha nezaujíma ani tak výsledok nášho úsilia ako motivác...

Žijeme v dobe, kedy mnohí živia v sebe i v iných nepriateľského ducha voči cudzincovi. Voči človeku, ktorý je iný, pochádza odinakadiaľ. Akosi podvedome cítime strach a stačí, že niekto naštartuje v nás negatívne pocity. Cudzinec sa stáva v našich očiach ten, ktorý chce vniknúť do nášho domova či zničiť našu kultúru a zvyklosti. Dnešné evanjelium prináša udalosť, v ktorej k Ježišovi pristupuje rímsky stotník s prosbou: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ Človek, ktorý je nie len cudzinec, ale i okupovateľ. Predsa Ježiš na jeho prosbu odpovedá: "Prídem a uzdravím ho." A tento veliteľ vojska, ktoré okupuje Izrael, rozpoznáva nehodnosť takéhoto Ježišovho gesta: "Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu." Je v našich ľudských silách rozpoznať to, čo vidí Ježiš: "Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu..."? Že i cudzinec, ktorý je odlišný od nás, môže v sebe nosiť z...

Očakávať, že Božie požehnanie prinesie priamo materiálne bohatstvo či telesné uzdravenie, by bolo pochabé. To neznamená, že ich neprinesie. Dôležité je niečo iné. Božie požehnanie totiž vytvára priestor, v ktorom človek dokáže naplno rozvinúť svoju ľudskosť. Je to svetlo, ktoré človeku umožňuje vidieť vlastné možnosti. "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť", týmito slovami prosí malomocný Ježiša, aby ho uzdravil. Prosí Ježiša o odobratie čohosi, v tomto prípade je to malomocenstvo, čo mu bráni naplno rozvinúť svoju ľudskosť. A Božia túžba po živom človeku je jasná: "Chcem, buď čistý!" Hovorí mu Ježiš a dáva mu dar čistoty. Nevieme, kam Ježišov dar nakoniec priviedol malomocného. Vieme však, kam ho Ježiš nasmeroval. Do chrámu. Aby tam vzdal Bohu chválu prinesením daru. Pretože Božie požehnanie tam nasmerúva človeka. Aby celý život človeka bol chválou Boha a žil v pravde. Ako to vyjadril film Misia: "Ak žiješ v pravde, máš Božie požehnanie. Ak v nej nežiješ, mať pože...

Pred časom sme mali dvojdňovú konferenciu na tému “Spoločného dobra” v spoločnosti. Po konferencii prišlo mnoho reakcií. Jedna z nich bola veľmi kritická, ale veľavravná: "Nie len že nevieme dobre zadefinovať koncept “spoločného dobra”, ale nevieme ho ani žiť!” Množstvo slov i svedectiev bolo povedaných, žeby chýbalo definovanie tohto konceptu? V dnešnom evanjeliu, Ježiš prirovnáva tých, ktorí ho počúvajú k staviteľovi. Jeden stavia namáhavo na skale a druhý s ľahkosťou na piesku. Obaja s úspechom, avšak prvý s trvácim a druhý s krátkodobým. jeho prirovnanie je vysvetlením konštatovania: "Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva…” Totiž, nestačí len počúvať Jeho slová ale i uskutočňovať. V dnešnej dobe by asi musel Ježiš dodať obraz o “pozorne počúvajúcom človeku”. Pretože, Boh nám dáva množstvo hodnotných slov a posolstiev vyrieknutých či napísaných, ktoré našim uskutočnením dokážu meniť život (náš i spoločnosti).  Otázkou je, či staviame na skal...

Keď sa má dieťa narodiť, rodičia hľadajú pre neho meno. Keď ho prinášajú ku krstu, často sa ich pýtam: Prečo ste si vybrali práve toto meno? Odpovede sa pohybujú v rozmedzí: “pretože chceme, aby niesol meno jedného z rodičov alebo starých rodičov”, až po “pretože ladí dobre s priezviskom”. Voľba, ktorá sa pohybuje medzi tradíciou otcov až po estetické cítenie. Pre Izraelský národ výber mena nieslo v sebe charakter príslušnosti. Aj preto v dnešnom evanjeliu čítame o rozhodnutí príbuzných novonarodeného dieťaťa, ktorí: “chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi”. Ale rodičia, Alžbeta a Zachariáš, sa rozhodnú dať dieťaťu úplne nové meno. Ich odpoveď je jasná: “Ján sa bude volať.” Toto rozhodnutie privádza mnohých k úžasu - a úžas je postoj človeka zoči-voči prichádzajúcej novosti. Rozdiel vo význame týchto dvoch mien sa na prvý pohľad nezdá relevantný. Zachariáš znamená “Boh si pamätá”; zatiaľ čo Ján znamená “Boh dáva milosrdenstvo”. Avšak tento prechod od jedného mena k druhému vyjadru...

Jestvuje jedna dôležitá potreba, ktorú sa múdry človek snaží vypestovať. Ide o schopnosť pravého rozlišovania v živote. Teda, rozlišovanie medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a klamstvom, dobrej vôle a zlého úmyslu, transparentnosti a zahmlievania, zdravého ducha a ľstivého. V podstate ide o nájdenie správnej životnej cesty. V úryvku dnešného evanjelia, Ježiš volá učeníkov k rozvíjaniu tejto schopnosti. Vedieť rozoznať cenu perly Božieho slova a komu ju odovzdať: "Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine". Nejde o diskrimináciu ľudí podľa osobných sympatií či subjektívneho posúdenia (o predsudku sme hovorili v včerajšom zamyslení). Ide o rozlišovanie vo voľbe spôsobu, času a miesta adekvátnych pre ohlásenie evanjeliového posolstva. Toto je asi najťažšia úloha povolania kresťana, aby ohlásil radostné posolstvo spásy. Nájsť tú "správnu cestu" a tú "úzku bránu", ktoré človeka vovedú do života. Belgický mních a eremita André Louf: “Každode...

Pamätám sa, ako profesor na predmete Ústavné právo nám vysvetľoval rozdiel medzi súdom a predsudkom. Dosť ma zarazilo, keď tvrdil, že cieľom súdu je oslobodenie. Naopak, cieľom predsudku je odsúdenie. A svojím spôsobom mal pravdu. Totiž, ak pravda oslobodzuje a súd je vyrieknutie pravdy, tak naozaj súd je oslobodením (nevinného človeka; spoločnosti od nespravodlivosti...). Predsudok smeruje stále k odsúdeniu človeka. Ježiš v dnešnom úryvku hovorí o súde. Nebojí sa vyzvať svojich učeníkov: "Nesúďte, aby ste neboli súdení." Aj keď dodáva: "Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás...", dôvod je jeden, učeníkovi neprináleží súdiť vlastného brata. Veľmi rýchlo sa dostane do pozície pokrytca, ktorý "vidí smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadá". Sú to naše rôzne predsudky, cez ktoré nedokážeme hľadieť v láske. Nechajme súd na Božiu spravodlivosť, a ako Ježišovi učeníci hľadajme odpustenie a milosrdenstvo. To oslobodzuje, tak nás ako i ...

Vyzerá to tak, že v súčastnosti je strach tou najsilnejšou hybnou silou. Kde sa obzrieme, priam vyskakujú skutočnosti, ktoré živia túto ľudskú emóciu. Strach z choroby, strach zo straty, strach z prehry, strach z chudoby, strach zo smrti vie človeka, či už držať pri zemi alebo ho vyviesť až k nebesiam. V dnešnom úryvku z Matúšovho evanjelia, počujeme Ježišove slová: "Nebojte sa ľudí..." a ešte: "Nebojte sa tých...", a dodáva: "Nebojte sa teda..." Predsa len jestvuje v jeho očiach niekto, koho sa majú učeníci báť: "Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle." Napriek tomu, dáva aj riešenie, ako vyjsť z tejto skúsenosti strachu. Upriamiť pozornosť na garanta  opravdivej radosti - na Nebeského Otca. V jeho očiach je každý Ježišov učeník cenný. Otec s ním počíta a Ježiš sa k nemu priznáva. Preto sa pýtaj: z čoho máš strach? A, kde hľadáš uistenie? Mt 10,26-33: Ježiš povedal svojim apoštolom: „Nebojte sa ľudí. Lebo nič nie je skryté,...